Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Som si úplne istá je, že TAKTO nejako začala moja kríza stredného veku, milé dámy. Ach, mojich sladkých 40! Mať tak dnes vaše starosti…!
Vonku je akosi mĺkvo a clivo. Také malé Dušičkovo.
Sadám si za počítač. Dnes si už nesadám za šijací stroj či ku knihe, ale hneď spakruky za mašinu. Takoj ja geroj baľšoj.
Sŕkam horúci čaj s modrou aj zelenou bylinou. Vraj zlepšuje imunitu. Nešpecifikujem. Aby som nezneistila farmaceutický priemysel, že to ide aj normálne. Nielen „pirulami“.
Takže, kde som to prestala? Sadám si teda k počítaču, že skonštruujem čosi zmysluplné. Také, čo sa oplatí čítať. Ale jednému nerozumiem. Načo som dostala do vienka ten dar písať a túžbu byť čítaná, keď napokon musím so sebou takto nešarmantne bojovať nad každým kúskom knihy?
No dobre späť ku kapitole…
Bože, o čom som to? Aha. Takže sladkých 40. Kedy to bolo? Naposledy pred osemnástimi rokmi. Pánové, hrajte, čas utíká! Opieram sa dozadu, strácam sa vo svojom superegoistickom ratanovom kresle a v spomienkach. Zatváram oči. Rok 2002. Praha. Život je krásny. Teda, pre mňa určite. Žijem v krásnom byte, pracujem a dobre zarábam, študujem psychošku a kríza stredného veku je, zdá sa, v nedohľadne. Akurát som schudla a „ještě pořád nemluvím česky“. Aj keď akcent už pražský mám, že jo.
Keď sa na to dívam z tejto diaľky, zdá sa mi, akoby som žila v akejsi bubline. Nedotknutá realitou. Akoby na furt. Praha bola a stále ešte je krásna. Okrem toho, že je zlatou loďou Európy, v sebe nesie gráciu kráľovského mesta a slovanskej pivnej vzájomnosti. Na jar tam bolo krásne, hlavne pri Vltave, v lete na Vyšehrade, na jeseň na Petříne a v zime v obchodnom dome Anděl.
Nech sa na to pozerám ako pozerám, neviem, či som si vôbec vtedy uvedomovala, že mám sladkých 40.
Na narodky som dostala vŕtačku a frézu a od kolegýň nádhernú jabloneckú bižu. Nesmejte sa. Tá vŕtačka ma nesmierne potešila a fréza… tak tá ma úplne dojala. Vždy som po nej túžila. Len tak si dačo vyfrézovať. Aby ste vedeli, fréza je opakom sústruhu. Vrtia sa v nej úplne opačné diely. Radosť pozerať. Škoda. Už je to osmenásť rokov a ja som ju ani raz nepoužila.
Nemala som vtedy veľa priateliek a priateľov vôbec žiadnych.
Makala som od siedmej do deviatej večer. Večer som si vždy pri poslednej káve – obyčajne som ich za deň vypila okolo desať – zdvihla nohy na stôl a premýšľala, čo zmysluplné som v ten deň urobila. Zistenia neboli vždy optimistické. A to ma niekedy hnevalo. Ale na druhej strane – čo zmysluplné môžete robiť v korporáte na HR? Okrem strašne dôležitých papierovačiek, odvodov a prihlášok do poisťovní? Pravdaže, niekedy som sa nahnevala a natruc som do práce prišla až na ôsmu a odchádzala najneskôr o šiestej. Na! Tu máte, vy potvory korporátne!
A poďho pľundrovať peňaženku a ťažko nahanobené peniažky, odložené v České spořitelně na horšie časy. Niekedy ma to tešilo, ale potom už nie. Žeby toto bola kríza stredného veku?
A tak si sedím s nohami vyloženými na svojom stole vo svojom HR chambre séparée, popíjam svoju ikstú kávu prudko noir, vonku je už tma a ja uvažujem, či pôjdem do mesta alebo si kúpim hrudu syra, víno a… víno. Ono to tí Česi majú totiž tak, že hrozno volajú víno, nebo taky hrozny. Nie, že je to hrozný. To né. A neprerušujte ma furt.
No tak sedím si sedím, sŕkam tú kávu, nohy tam, kde vždy, a vravím si – čože si to dnes, milá moja zlatá, dobrého pre tento svet urobila?
Viete, obyčajne po takejto otázke prichádza plejáda odpovedí z mozgu, amygdaly, srdca, žalúdka aj…. ale v tento 40. výročníkový jesenný deň neprišlo, ale že vôbec nič. Nada. De rien. Cést tout. Ono to zase má svoj zmysel. Chápete. Treba sa zastaviť, spomaliť, prestať si robiť ilúzie o svete aj o živote, ktorý vediete.
Nikto mi nevolal?
Aj vo vesmíre akoby bolo ticho. Akoby mi dával ktosi šancu nechať to proste plávať. Nechať život žiť si svojím životom. Trochu si s ním zažartovať a AKOŽE sa odpojiť. S mojou amygdalou mám už svoje skúsenosti. Nedá pokoja, kým nedostane, čo chce. Chlapi jej radšej hovoria „plazí mozog“. To predsa len znie tak viac chlapsky a nemajú potom pocit, že im velí žena J. Jasné, že velí! Ale vysvetľujte im to.
Když Bůh stvořila muže, v podstatě jen žertovala.
Milujem češtinu. Je šťavnatá ako dozretá broskyňa. Niekedy úplne cítim, ako mi steká po brade a krku dolu. Šteklí a smeje sa spolu so mnou.
Bože, zase som inde. Takže sedím, sedím, nohy, kafe, tma za oknom, trakata-trakata aha!
A vtom sa otvoria dvere a v nich – jaj, nepovedala som vám, že o takom čase som už bývala na 27. poschodí pražského skyscrapera sama. Otvoria sa teda dvere, ktoré sa nemali otvoriť, a v nich Milujitě. V celej kráse a pripravenosti ľudom pridať na výplate alebo na vráskach. Ktoré to bude dnes?
Milujitě je môj šéf. A nielen môj, ale majiteľ celej firmy. Túto prezývku mu dala moja najsamlepšejšia a jediná priateľka v Prahe a kolegyňa v zbroji, ktorej meno, z pochopiteľných dôvodov, prudko zamlčím. Dôležitejšie, ako všetko ostatné, bolo, že nielenže išiel okolo, ale že vôbec vošiel. To sa nestávalo často a keď sa to už stalo, znamenalo to len jedno. „Tenhle Pepa Vopička půjde ven. Ještě dneska!“ Milujitě mal svoju hlavu a niekedy aj geniálne nápady.
„Dagmar, zavolejte mi Pepu zpátky. Ten nápad s bankou se mi líbí.“
Mala som rada tú jeho detskú nevinnosť, s akou prejavoval hrdosť nad svojim tímom. On to zas so mnou, po pravde, tiež vôbec nemal ľahké. Po prvé som bola Slovenka, hovoriaca skoro päť rokov v Prahe po slovensky.
Nic ve zlým, ale proč musíte být Slovenka?
Oni to tak nemyslia ako to vyznieva. Sme šikovníci a je nás tam celkom plno. Po druhé, mne to myslelo rýchlo, ale nie vždy tak ako potreboval. Keď potreboval psychoša, kouča, headhuntera, vymýšľača nových ciest, motivátora mladej generácie na sales, znalca ľudských pováh, volal mňa. Keď potreboval ísť viac do hĺbky, pracovať s číslami a reportami… čo vám poviem, aby mal koho zavolať, vedela som, že si k sebe musím nájsť dokonalú bytosť, ktorá v tomto bude stokrát lepšia, než som kedy bola ja. Nemal to so mnou ľahké, ale kto áno?
Takže vošiel Milujitě, postavil sa pred môj stôl, moje vyložené nohy v cigaretovej sukni a moje otvorené ústa. Nezmohla som sa na nič inteligentnejšie ako na „Áno?“ Chvíľu na mňa len ticho pozeral.
„Jak to teď máte? Plánujete něco na víkend?“ Zakuckala by som sa, keby som v ústach niečo mala, ale takto, naprázdno, som mohla len nemo prikývnuť.
„Chystáte se domů, nebo zůstáváte přes víkend v Praze?“ Žeby chystal pre mňa čosi ako… párty? Rýchlo som sa snažila v hlave zistiť, aký je deň. Streda! To by šlo… žeby zajtra? Moja fantázia dostávala krídla. Klíííd!
„Áno, ale až cez víkend. Idem domov.“
„A co plánujete?“ Bože, kde teraz zoženiem chlebíčky a šamrole. Majú tu šamrole? Možno by sa hodilo aj niečo ostrejšie. Zlatý! Spomenul si. Kolegovci, okrem môjho tímu, si to nevšimli a šéf áno!
„Asi len čosi malé s kolegami a rodinou…“ Faaakt mi to šlo. No, ale veď ma aj zaskočil!
„Nechtěla by jste jet dříve?“ Čo vlastne pije tento úžasný chlap? ČOŽE? Čo sa to pýtal? No, viem, že nie som na zahodenie, ale takto… som o ňom… o sebe nikdy pred tým akosi… nepremýšľala.
„No… to ako skôr… a kam?“ Nohy zo stola už boli dávno dole a ústa som sa snažila decentne zatvárať po každej súvislej vete.
„No, jako jestli nechcete odejít DOMŮ dříve, než v pátek večer. Mohla by jste odejít třeba už zítra, pokud by jste chtěla.“
„Opravdu?“ Šokantné veci vás niekedy pripravia o hlas, niekedy doženú k slzám, ale zo mňa sa stal skrátka blbec. Česky mluvící blbec.
„Jo, zítra. Já odcházím s manželkou na víkend a tady se bude malovat. Hodilo by se, kdyby tady nikdo nebyl. Tak dohodnuto.“
Ako my v Prahe hovoríme – a bylo vymalováno!
Dvere sa za ním síce nezavreli, avšak ku mne do kancľa akoby sa náhle vkradol kúsok tej studenej tmy zvonka. Zohla som sa k poslednému šuplíku. Otvorila som ho, bol hlboký a plný SOS pomoci. Vytiahla som najprv Ballantines. Skoro obradne som dvanásťročnú „boubelku“ otvorila, naliala si do bucľatého pohára na to určeného a vložila ju opäť do šuplíka. Čakala som na emócie, ale žiadne neprichádzali. Tak som sa zohla opäť a vytiahla SOS gumené XXL cukríky, vzala hrsť a šup ho do pusy. Nič. Druhá hrsť už trochu zafungovala.
Vzala som si plný pohár a pomaly pristúpila ku sklenenej stene, za ktorou žila Praha svojim čudne cudným životom. Svetlá áut, ľudia ako mravčeky, v diaľke Vltava a Hradčany… Napila som sa a vnímala, ako mi to pomaly rozpaľuje vnútornosti. Nie, alkoholik zo mňa nebude. Ale ani hysterka, človeče. Pozrela som sa na prázdny pohár, potom opäť do prázdna podo mnou. Čaká ma ešte dlhá cesta domov, do prázdneho studeného bytu, v ktorom som sa donedávna cítila tak dobre. Ani Pán Boh nevie prečo.
Moje ego si tu rástlo a cítilo sa dôležito. Zdá sa, že to nie je posledná vec, ktorá ma ešte prekvapí.
Vedela som, že o nič zásadné nejde.
Jediné, čo ma vtedy mrzelo, bola totálna strata zmyslu pre humor. Žiadny sarkazmus, vtipná kaša či veselé porekadlo. Naopak, objal ma smútok, vzal ma za ruku a viedol po chodbe k výťahom. Zajtra pôjdem domov a tam mi bude dobre. Alebo sa veci skomplikujú ešte viac. To jeden nikdy nevie.
Čo som si ale úplne istá je, že TAKTO nejako začala moja kríza stredného veku, milé dámy. Ach, mojich sladkých 40! Mať tak dnes vaše starosti…!
CAT Coaching – Medzi ženou a nebom
Autorka je koučka
Korektúry: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/
Mohlo by vás zaujímať…
