Pacientom liečebne som pozitívne „nabúraval“ ich každodenný stereotyp, a častokrát aj samotu…

„Ten, kto chce spievať, si pieseň vždy nájde.“

   švédske príslovie

Medzi členov tímu v sociálnych, ale aj zdravotníckych zariadeniach patria dobrovoľníci.

Dobrovoľníci prichádzajúci do zariadenia za účelom nezištnej pomoci, ktorá je odmeňovaná len dobrým pocitom. Sú veľmi prospešní v psychosociálnej pomoci pacientom a klientom zariadení. Vypĺňajú voľný čas pacienta rozhovorom, spoločenskou hrou, prechádzkou na čerstvom vzduchu, drobným nákupom a iným. Ako sociálna terapeutka som mala na starosti činnosť dobrovoľníkov v liečebni pre dlhodobo chorých aj v hospici. Už pri vstupnom rozhovore so záujemcami bolo možné poznať, akú asi dlhú dobu vydržia pri tejto práci.

Spomínam si na dvojicu mladých dobrovoľníkov, ktorí pochádzali z Čiech. Mladá dievčina a chlapec vo veku dvadsať rokov.

Zaujímavé, takí mladí a rozhodli sa prísť medzi chorých starších ľudí, aby potešili ich srdcia…

…pomyslela som si, keď som ich prijímala k spolupráci. Od ich pomoci v liečebni pre dlhodobo chorých a zomierajúcich ubehlo niekoľko rokov. Dnes otvorím dvere do života jedného z nich. Je ním Mgr. Jiří Jurek, ktorý pracuje v súčasnej dobe v Národnom ústave detských chorôb v Bratislave.

Jirko, ako si spomínaš na pôsobenie v liečebni, kde sme sa stretli? Čo ťa v činnosti dobrovoľníka najviac oslovilo?

Prvý skvelý dojem na mňa urobilo prostredie, v ktorom sa liečebňa nachádzala. Areál bol v susedstve s kláštorom a krásnym prírodným udržiavaným parkom. Zaujali ma rehoľné sestry, ktoré tu pôsobili. Zo začiatku som pociťoval voči nim akýsi rešpekt. Ale neskôr som zistil, že sú skvelé a spolupráca s nimi bola kamarátska a príjemná. V tom čase som práve ukončil štúdium na biblickej škole v Bratislave a mojou záverečnou úlohou bolo aj vykonávanie dobrovoľníckej činnosti.

Vzhľadom na to, že som skončil aj strednú zdravotnícku školu a väčšia časť mojej rodiny pracovala v zdravotníctve, som si vybral pre dobrovoľnícku činnosť práve liečebňu pre dlhodobo chorých a hospic. Ako dobrovoľník som pacientom liečebne pozitívne „nabúraval“ ich každodenný stereotyp, a častokrát aj samotu. Nielen vychádzkami v krásnom parku, ale veľakrát aj rozhovormi, ktoré sme s pacientmi viedli. Boli to rozhovory o ich mladosti, rodine a viere. Do dnešného dňa mám na niektorých krásne spomienky.

Liečebňa Sv. Františka

Tvoja činnosť dobrovoľníka ťa priviedla až k práci v nemocnici. Čo je náplňou tvojej práce v súčasnosti?

Ako dobrovoľník som si uvedomil, že chcem pracovať a vzdelávať sa ďalej v oblasti zdravotníctva. Absolvoval som vysokoškolské štúdium a dnes pracujem na oddelení transplantačnej jednotky kostnej drene, kde sa podieľam na celom procese liečby. Od príjmu detského pacienta cez podávanie chemoterapie, liekov a transfúzie krvi až po samotnú transplantáciu kostnej drene. Tá zahrňuje podávanie darcovských krvotvorných buniek v podobe transfúzie, ktorá môže trvať minúty, ale aj hodiny. Avšak samotnou transplantáciou kostnej drene liečba nekončí. Pacienta následne sledujeme, ako na podanú liečbu reaguje.

Na oddelení NÚDCH s kolegami

Existuje príbeh z tvojej práce, o ktorý by si sa s čitateľmi mohol podeliť?

Každé jedno dieťa či mladý človek, ktorí sa dostanú k nám na oddelenie, by si zaslúžili samostatný článok. Možno si dokážete predstaviť, aký je to asi pocit, keď sa človek dozvie správu o onkologickej chorobe. Avšak čím si mladý človek alebo dieťa skutočne prechádza v mesiacoch od stanovenia diagnózy, vie skutočne len on (ono, ona) sám a jeho rodina. Spomínam si na príbeh mladej dievčiny, ktorá po absolvovaní liečby odišla šťastne domov. Vrátila sa k nám na oddelenie ako dobrovoľníčka, aby mohla povzbudiť pacientov na tom istom mieste, kde sa ocitla ona sama. Nezastavila sa len pri dobrovoľníckej činnosti, ale rozhodla sa študovať medicínu.

Taktiež spomeniem matku, ktorej syn bol u nás hospitalizovaný, a po jeho náročnej a dlhej liečbe sa k nám vrátila, aby povzbudila rodičov iných detí a mladistvých.

Realitu dotvára príbeh rodičov, ktorí po neúspešnej liečbe prišli o syna, a aby toho nebolo málo, vrátili sa k nám opäť, aby viedli boj s chorobou ich druhého synka, ktorého postihla tá istá dedičná choroba. Nie je možné vybrať len jeden príbeh, bolo ich mnoho. A nie vždy so šťastným koncom. Ale taký je život… 

Práca v zdravotníctve je veľmi náročná aj na psychiku človeka a v práci s deťmi obzvlášť. Ako kompenzuješ pracovné zaťaženie?

Autorka Ingrid Jureková

Môžem povedať aj v mene svojich kolegýň, s ktorými pracujem na oddelení, že my, zdravotníci, máme pre tento druh povolania akúsi špeciálnu vnútornú výbavu a dokážeme svoju prácu vykonávať spôsobom, ktorý nás negatívne neovplyvňuje. Tým nemyslím, že sme ľudia bez citu a empatie, ale určitý druh odstupu si zdravotník skôr či neskôr vybuduje. Zabráni tým predčasnému vyhoreniu a emocionálnemu vyčerpaniu.

Veľmi nás teší a povzbudzuje vďačnosť rodín detí aj mladistvých, ktorí sa úspešne vyliečili, a aj po rokoch nás informujú, ako sa im v živote darí. Často dostávame správy o dôležitých medzníkoch v ich živote, ako sú ukončenie školy, vstup do manželstva a iné. Kontakt s rodinou našich pacientov nás veľmi povzbudzuje do ďalšej činnosti.

Myslím si, že psychohygiena je v mojom povolaní dôležitá. Vo svojom voľnom čase rád fotím, hrám na klavír a s manželkou sa venujeme ľahšej cyklistike. Tvorenie považujeme obaja za výbornú metódu, ako si „upratať v hlave.“ Manželka maľuje obrazy, ktorými si ladím atmosféru pri hre na klavíri. Svojimi mimopracovnými záujmami sa dokážem reštartovať, aby som opäť vstúpil na pracovisko so silou a nádejou, že pomôžem nejednému mladému životu vystúpiť z jeho trápenia.

Tvoje motto na záver?

„Ten, kto chce spievať, si pieseň vždy nájde.“

švédske príslovie

Pozrieť si ukážku môžete tu:

Pripravila: Zuzana Balašovová Donátová, autorka knihy Za dverami liečebne. (vyd. Elist, rok 2019)

 

Korektúry: Katarína Málková