Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
„S vašou mamičkou sme si včera spievali, nebola sama.“ Silný stisk našich rúk bola jasná odpoveď.
Vo svojej práci v liečebni pre dlhodobo chorých, ako sociálna terapeutka, som sa stretla s dobrovoľníčkami a dobrovoľníkmi. Kto je dobrovoľník? (latinsky voluntarius = ochotný, naklonený)
Človek, ktorý dáva zo svojho osobného času, energie, vedomostí a schopností v prospech činnosti, za ktorú nedostane finančnú odmenu, ale môže získať osobnostný a profesionálny rast, dobrý pocit, niekedy nové priateľstvá a životné skúsenosti.
Mojou úlohou, ako koordinátorky programu, bolo umiestniť dobrovoľníka na správne miesto. Či už ku konkrétnemu pacientovi, ktorý dal súhlas k návšteve dobrovoľníka, alebo do skupiny v rámci sociálnej terapie.
Pani Margita, dáma v zrelom veku, sa nesmelo hlásila k svojej vášni spievať.
Oplývala krásnym hlbokým hlasom, len ho doma nevyužívala. V spoločenskej miestnosti, kde sme sa pravidelne s pacientmi stretávali, dostala možnosť spievať. Neraz som pristihla prísediacich pacientov s kotúľajúcou sa slzou na tvári. Ľudové piesne, ktoré zneli v podaní pani Margity, zneli nebojácne, hlasno a od srdca. Naše spievanie vyvolávalo často pozornosť aj okoloidúceho personálu. Občas sa pristavili a niekedy si aj s nami zanôtili.
Zvláštna to kombinácia spievanie a choroba, alebo nie?
Pani Jozefína, aktívna pani v zrelom veku, ktorá prichádzala k nám pravidelne na bicykli.
V letnom období mala oblečené žlté tričko s nápisom DOBROVOĽNÍK. Prichádzala pravidelne, s pripraveným príbehom či zážitkom z jej ciest po svete. Rozprávala s takým zanietením, až som mávala pocit, že som v miestnosti zbytočná.
Pani Magdaléna, šarmantná dáma v zrelom veku, ktorá navštevovala pacientov pri lôžku.
Rozprávala sa s nimi, pomodlila či priniesla šálku kávy a čaju. Všimla som si, že sa cítila nadšene v pomoci druhým. Liečebňa sa stávala akoby jej čiastočným domovom.
Každú jednu zo spomenutých dám som poznala individuálne, aj ich životné príbehy. Neboli to ženy, ktoré by nemali čo robiť, ale boli to ženy, ktoré sa chceli na chvíľu rozdať a ponúknuť kúsok zo svojej znalosti a pozornosti.
Z postrehov dobrovoľníčky – pani Benka
Pani Benka žila posledné roky už žila viac vo svojich spomienkach, ako v súčasnosti (starecká demencia). Často som ju nachádzala plačúcu v posteli.
Plakala, lebo chcela ísť domov postarať sa o šesťročnú dcérku, ktorá mala v skutočnosti už štyridsaťsedem rokov.
Keď som prichádzala k nej, pomáhalo jediné. Prisadla som si k posteli a opýtala som sa: „A túto pieseň, Pod horou, pod horou poznáte?“ rozjasnili sa jej veľké modré oči a ústa sa pripravovali na spev. Zrazu sme spievali a znenie ľudovej piesne utíšilo jej plač. Pridávali sa k nám aj ostatní pacienti v izbe.
Niektorí z personálu s úsmevom nazerali do izby. Odvtedy som začala pani navštevovať pravidelne.
V jedno popoludnie som prišla za pani Benkou ako zvyčajne. Ležala zoslabnutá na posteli a infúzia jej po kvapkách stekala do žily.
Potichu som si prisadla k jej posteli a začala som spievať. Rozjasnili sa jej veľké modré oči a s troškou zostávajúcej sily šepkala slová piesne. Opäť sa pridali aj pacienti z vedľajších izieb. Spievali sme jemne a s radosťou v hlase.
Spievali sme s istotou, že nálada, ktorú sme spolu tvorili, pôsobila blahodarne pre všetkých.
Pridala sa aj službukonajúca sestra. Dokonca si so susednou pacientkou aj poskočila. Pani Benka so zavretými očami pôsobila pokojne a vyrovnane.
Na druhý deň som si na recepcii všimla mladú pani, celú oblečenú v čiernom, ktorá v ruke stláčala vreckovku. Vedela som, že je to dcéra pani Benky. Podávajúc ruku som zašepkala: „S vašou mamičkou sme si včera spievali, nebola sama.“
Rozjasnili sa jej veľké oči a slová už neboli potrebné. Silný stisk našich rúk bola jasná odpoveď.
V domove seniorov som sa spoznala s dobrovoľníkom, pánom Vladimírom.
Sedel za pianom a spieval. A nielen to, rozprával zaujímavé historky zo svojho aktívneho života.
Položila som mu niekoľko otázok:
Ako by ste seba predstavili čitateľom?
Zdravím všetkých čitateľov, mám 72 rokov a som už deviaty rok dôchodcom. V aktívnom profesionálnom živote som pôsobil ako výskumný a vývojový pracovník, a neskôr ako riadiaci zamestnanec vo verejnej a štátnej sfére.
Čo vás viedlo k práci dobrovoľníka?
K práci dobrovoľníka ma viedla myšlienka, že môžem byť ako dôchodca vo svojom voľnom čase užitočný nielen pre seba, ale aj pre druhých v charitatívnej oblasti, ku ktorej mám blízko.
Ako sa cítite pri pohľade na ľudí v domovoch seniorov, pre ktorých spievate?
Pri pohľade na ľudí v domovoch seniorov, pre ktorých hrám a spievam, cítim najmä radosť z toho, že im to prináša rozptýlenie a spolu so mnou môžu zaspomínať na obdobie, v ktorom si takéto piesne sami spievali.
Prezradíte nám, ako si udržujete vašu mentálnu aj fyzickú kondíciu?
Mentálnu kondíciu si udržiavam predovšetkým štúdiom na viacerých univerzitách tretieho veku, ďalej čítaním a lúštením krížoviek. Fyzickú – organizovanou športovou činnosťou súťažného aj iného charakteru a pešou turistikou.
Mienite ešte v práci dobrovoľníka pokračovať?
V dobrovoľníckej činnosti by som rád pokračoval. Momentálne sa venujem osobnej asistencii v rodine, ale teší ma myšlienka, že budem môcť opäť pomáhať v charitatívnej sfére viacerým ľuďom. Teší ma pocit, že aj ako dôchodca som stále užitočný.
S pozdravom, Vladimír
Napísala Zuzana Balašovová Donátová
Moje ďalšie postrehy z prostredia dlhodobo chorých nájdete v knihách, Za dverami liečebne, Zo zápisníka terapeutky, Čo vy na to?
Korektúry: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/
