Láska je nadovšetko a hodnota človeka je v sile jeho presvedčenia, že život vie byť krásny…

Láska je nadovšetko a hodnota človeka je v sile jeho presvedčenia, že život vie byť krásny…

Blíži sa koniec roka a pre mnohých z nás vytúžené vianočné sviatky. Obdobie charakteristické tmavými popoludniami, svetielkami v uliciach a vôňou koláčov. Je to čas rozjímania, vnútorného pokoja i radosti.

Cez vianočné sviatky sa aj na televíznych obrazovkách častejšie objavujú filmy a rozprávky. Bez nich si už mnohí nevieme tieto dni predstaviť. Na tému o rozprávkach a filme som sa porozprávala so scenáristom, karikaturistom a spisovateľom Mgr. art. Vladimírom Javorským.

Vyštudovali ste na katedre filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky. V ktorom období vášho života ste pocítili túžbu stať sa scenáristom?

Napísal som viacero televíznych rozprávok a všetky niesli v sebe pečať humoru. Detský divák cez smiech oveľa ľahšie prijme ponaučenia či akési pravidlá žitia v dospelom živote.

Mojou detskou túžbou bolo byť všetkým. Veľa som čítal a ako dieťa som sa naučil fotografovať, vyvolávať si sám fotografie. Dokonca som si za požičané peniaze kúpil kameru a ešte viac a intenzívnejšie som kreslil. Vždy a všade, ilustroval som si úlohy z matematiky i čitateľský denník. Na základnej škole ma otec zoznámil so svojím pilotom, ktorý pracoval pre redakciu Letecké noviny, ktoré otec redigoval.

Lietaval som s ním často do Košíc i do Ostravy. Lietavali sme ponad Vysoké Tatry, tam som si pilotovanie vychutnával snáď najviac. V podstate som neskôr lietal ako kopilot, ale, samozrejme, prísne utajený. Naučil ma nielen teóriu ovládania stroja, ale neskôr ma púšťal aj za „knipel.“

Moja vášeň pre lietanie sa mi vtedy javila ako normálna cesta k dospelosti. Šiel som dokonca tak ďaleko, že na vojenčine, keď som sa dostal k leteckému bojovému útvaru, akýmsi zázrakom sa mi podarilo sa naučiť teóriu lietania. Presedel som nejednu hodinu v kokpite trenažéra stíhačky Mig 21… Mal som vraj skvelé výsledky. Chcel som byť pilotom, ale zaskočila ma skutočnosť, že neprečítam u očného spodný riadok na písmenkovej tabuli.

Osud mal so mnou iné plány. Na strednej škole ma čakalo prekvapenie v podobe štipendia na štúdium medicíny v USA. Zdvorilo som odmietol, akoby som už vtedy tušil, že to nie je tá správne vystlaná cesta pre moje ambície. V tom období som cítil potrebu vyjadrovať sa umeleckou rečou. V Divadielku na Hlinách ma akceptovali ako autora aj ako nádejného režiséra. Skvelý kolektív rovesníkov a neskutočne veľa premiér i repríz…

Na réžiu na VŠMU brali v roku mojej maturity iba dvoch režisérov, ba dokonca ročník Dejín umenia neotvárali vôbec. Prihlásil som sa teda na štúdium filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristky. Brali až piatich… Priložil som viacero poviedok, scénok, obrázkov kresleného humoru. Pridal som výstrižok z novín, kde o mne Vinco Šikula napísal, že som posledný lyrizovaný prozaik na Slovensku.

Ani som netušil, čo to znamená, cítil som sa humoristom. Napokon sme si to s Vincom ujasnili a spečatili pohárikom slivovice.

Ako sa hovorí, maturoval som s rukami vo vrecku, keďže som bol prijatý.

Po čase som sa dozvedel, že zo 600 otázok som nevedel odpovedať na dve otázky… Za to vďačím otcovi, že mi vláčil domov tony kníh, keď sa neskôr zamestnal ako metodik v žilinskej okresnej knižnici. I keď s bohémskou dušou, bral som štúdium vážne. Začal som písať rozhlasové hry, scénky pre rozhlas, kreslil som humor a začal som spolupracovať s televíziou.

Režiséri si ma najímali ako výtvarníka, neskôr už akceptovali moje scenáre. V dvadsiatke som sa oženil s veľkou láskou, ktorá nám vydržala do dnešných dní. Neustále roky doma počúvam, ako ľahko plávam na vlnách života, ako sa mi všetko darí, ako mi úspechy idú v ústrety. Iba sa usmejem. Do vnútra tvorivého človeka nevidieť. Ani to trápenie, ani tú bolesť. Veď hovorím, som humorista…

Je možné aj v súčasnej dobe vidieť niektoré z vašich filmov, alebo rozprávok?

Moje ranné i neskoršie televízne projekty reprízovala slovenská televízia veľakrát. V ostatnom období došlo v programových líniách k veľkým zmenám, prakticky sa dramatická tvorba skončila, o detskej ani nehovorím. Nie som sám, komu je smutno za slovenskou pôvodnou tvorbou. Nosil som v sebe nádej, že budem písať pre televíziu po celý svoj aktívny život, žiaľ…

Niektoré tituly je možné nájsť v archíve RTVS a niečo snáď aj na YouTube. (Princezná s jedným krídlom a jednou plutvou.)

Celú rozprávku môžete sledovať tu:

Prezradíte nám niektorú príhodu zo zákulisia počas nakrúcania?

Neskôr som pracoval ako scenárista pre súkromné filmové a televízne spoločnosti (nie Joj ani Markíza!). V jednom z dielov filmového seriálu pre deti sa kvôli trikom, ktorými sa môj scenár priam hmýril, musela na Čingove natrieť jedna chata namodro. Hľadel som na chlapa, ktorý s maliarskou štetkou chatu natiera zhora od komína po pivničné okná. Úplne na „šmolkovo…“. Keď som sa mu priznal, že to bol môj šialený nápad, zišiel z rebríka a onen dobrý muž mi pobozkal ruku.

Vraj je šťastný, že má prácu… Dovtedy pracoval na Kolibe a všetci vieme, ako to s Kolibou dopadlo. Vlastne, film stál aj na počiatku môjho osudového manželstva. Mladá deva videla moju fotografiu a vyriekla osudovú vetu… Toho chlapca by som chcela. V tom čase som nakrúcal celé leto v horách pre nemeckú televíziu. O tri mesiace sme sa stretli. I keď to bola vlastne náhoda, náhoda to nebola. Zase osud… ja som v osud silne veriaci, možno až naivne.

Aký je váš vzťah k súčasnej filmovej tvorbe?

Umenie od počiatkov sveta odzrkadľuje dobu, v ktorej vzniklo. Doslova od času jaskynného človeka. Je svedectvom doby pre generácie, ktoré prídu po nás. Vyslovuje svoj názor, hľadá riešenia i cesty k rozuzleniu všadeprítomných konfliktov. Prechádzalo vekmi ústnym, neskôr písomným podaním. Veľa tém bolo celé tisícročia ľudskej umeleckej aktivity tabu.

Cirkevné a náboženské chápanie sveta a doktríny im kládli do cesty prekážky, často trestané smrťou. J. L. Godard, francúzsky režisér, sa vyslovil: „Fotografia je pravda, film je pravda dvadsaťštyri krát za sekundu…“ Naozaj? Váham sa vyjadriť, lebo pravdu iba tušíme. Súčasnosť je otvorená názorom, neraz zvráteným a škodlivým pre bytie človeka. Žiaľ, i vo filme… Ak sa nejeden jedinec topí v stoke sveta, v bahne, kamera musí za ním, aby sa hľadala tá tajomná pravda, prečo to tak je. A tá má milión tvárí, masiek a škrabošiek.

Takže stále dookola sa pýtame. Kto sme, kam kráčame… Pri množstve produkcií, pri množstve cielených diel pre jednotlivé skupiny prijímateľov – divákov, je film naozaj vystavený veľkému tlaku. Je to bizarný obchod ako každý iný. Musí mať zisk, lebo je naozaj kruté poznanie, že život je len a len o zisku. Akoby ani iné hodnoty nejestvovali. A to je dôvod, prečo je svet tam, kde by nemal byť. V náručí násilia, podvodov, klamstiev či bujarých zvráteností.

Hľadá sa vinník, ale toho nieto, pretože vinníkom je všadeprítomná moc peňazí. Súčasné božstvo, ktorému sa klaňajú národy, netušiac, že sa klaňajú vlastnej skaze. Preto si z filmov veľmi pozorne vyberám tie, ktoré mi osvietia myseľ, dajú mi nahliadnuť do neznámeho, alebo proste iba inšpirujú.

Kladiem si otázku, či hľadanie pravdy v umení má zmysel, lebo odčerpáva veľa psychickej energie.

A času máme málo, vážne málo, čo by si mal každý uvedomiť. Pravdou sa napokon stáva naša vlastná empíria a tá môže mať všakovaké podoby. Osobne prakticky nepozerám tie veľkofilmy plné naivných ideí, ošiaľov mysle, špekulácií. Priznám sa, sú mi cudzie. Netuším, čo pozitívne si v nich divák nájde. Dávam prednosť filmom komorným, so silnými citovými a osudovými príbehmi.

V súčasnosti je zahrnutá celá bolestivá história ľudstva do akéhosi pozliepaného tvaru, ktorý nedokážeme definovať, ale musíme v ňom žiť. A film a jeho tvorcovia hľadajú silného aj utrápeného jedinca v egoistickej spoločnosti, kde sú materiálne hodnoty nadhodnotené ako fetiš na oltári skorého zániku.

Keby ste mali možnosť napísať rozprávku pre dnešný svet, o čom by asi bola? A aký význam majú podľa vás rozprávky pre súčasný svet?

Rozprávky pôvodne neboli určené pre deti. Je v nich okrem empírie priveľa násilia. Boj dobra a zla, priveľa zbraní a šťastné konce. Sú iba ilustráciou pre poučenie sa. A napĺňali sa nimi dlhé zimné večery. Ľudia žili v komunitách, v izbách ich spávali aj desiatky. Bola to ich vlastná kultúra. Našťastie, dochovaná, a až v XX. storočí sa príbehy dávnych čias pretavili do podoby určenej najmladším generáciám. Sme v podstate na tejto kultúre doslova „odkojení.“

Napísal som viacero televíznych rozprávok a všetky niesli v sebe pečať humoru. Detský divák cez smiech oveľa ľahšie prijme ponaučenia, či akési pravidlá žitia v dospelom živote. V mladosti som napísal hru pre deti s pesničkami, ktoré sa dostali až pod kožu… A asi takto by som pokračoval v tvorbe i teraz.

Nementorovať, držať sa pravidla, že vyhráva rozum a nie meč, že láska je nadovšetko a hodnota človeka je v sile jeho presvedčenia, že život vie byť krásny. O to sa ale treba snažiť vlastným silami a nečakať, až za nás niekto vybuduje našu predstavu o dobre a šťastí. Veď o tom je život…

Vaša myšlienka, krédo?

Ak sa dívame na život okolo seba cez širokú optiku a vnímame bolesť iných, tá naša je potom akási menej bolestivá. A tak je to aj so šťastím… Je oveľa väčšie, ako z toho nášho kusisko rozdáme.

Vlado Javorský

Kresbičky humoristu V. Javorského spolu s mojimi myšlienkami vo veršoch nájdete na stránke kreslenej filozofie. Slúži pre zábavu i zamyslenie: TU: https://www.facebook.com/kreslenafilozofia/

Pripravila: Zuzana Balašovová Donátová

Korektúra:  Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/