Piatkový liek
Raz mi o rok starší kolega povedal, že nepozná nikoho po štyridsiatke, kto neberie lieky. A rýchlo doplnil – Alebo aspoň vitamíny, alebo aspoň kvapky do očí, alebo do nosa. On, majiteľ potápačskej školy v Maďarsku chodil s nosovým sprejom všade. Vraj to potápači už tak po určitom čase majú.
Neviem.
Ako je to vo vašom okolí? Všimli ste si? Schválne sa nepýtam ako je to u vás. Jednak džídípíár (General Data Protection Regulation) –veľmi voľne preložené ako vyhláška všeobecnej ochrany dát (už to vôbec neznie tak nóbl) a jednak ide o vaše osobné zdravotné údaje, ktoré majú byť prístupné iba vám/ vášmu lekárovi/ vašej rodine/ vášmu esbeeskárovi v potravinách (každý si doplní to svoje).
Ja vo svojom okolí mám kamarátov, ktorí vyslovene už lieky berú a to pravidelne. Väčšinou na srdce. Že vraj kvôli rodine. Jeden, aby tu ešte s rodinou dlho mohol byť, jeden aby ho z milujúcej rodiny neporazilo a jeden z nich tvrdí, že pred infarktom ho neochránili ani tak lieky, ako rozvod samotný.
Neviem.
Pamätám si, že kamoši a kamošky po lejzrovej operácii očí bežne chodievajú s kvapkami do očí. Zväčša kamošky, už sem-tam pancreolan forte a ibáčik považujú za základ kabelky bez ohľadu na jej veľkosť, tvar a farbu.
Spoločne s minimálne jednou invisible pod bočným zipsom, dezinfekčným sprejom a papierovými vreckovkami spoločne sa váľajúcimi s mobilom a kľúčmi na dne ich ženských tajomstiev – rozumej kabeliek. Aby nedajbože nedošlo k nedorozumeniu.
Aj ja mám doma, asi ako každý z nás, vlastnú domácu lekárničku na občasné použitie, kde sú nielen kvapky do uší a do očí po expirácii, na čo prídeme vždy v čase keď ich potrebujeme a ony sú akurát už otvorené a „po“, ale aj obväzy a náplaste a ružové a biele tabletky, či nejaký ten sprej do nosa. Kabelku zatiaľ nemám. Manželka ich pár má. Ja ešte nie. Asi ešte nedošla móda pánskych kabeliek k nám domov.
Neviem.
A nesmieme opomenúť veľkú skupinu bio-eko, ktorá síce nekonzumuje lieky a tabletky v bežnej apatiekovej forme, ale popíja čajíky a maceráty a kvapky – ideálne domácej výroby, ideálne pod propagandou bio-eko. Sto percentne zbierané počas svätojánskej noci, niekedy medzi pol dvanástou až jednou, za svitu mesiaca v splne, na čistinke v lese.
V lese, vedľa hlavnej tranzitnej tepny, (lebo kto by chodil dvadsať kilákov pešo), ktorá cez deň pripomína autodróm a v noci dáva falošnú nádej aj na bio aj na eko. A ruku na srdce. Aj my máme doma pár krabičiek čajov na imunitu, proti stresu a proti únave a na trávenie. Asi to tak má byť. Asi si to táto doba žiada.
Neviem.
Dnes sme vraj zavalení informáciami. Vraj žijeme informačnú dobu. Vraj o nás už dávno všetci všetko vedia. Asi to tak bude. Veď dobrovoľne sa denno denne vzdávame akéhokoľvek nároku na vlastné súkromie a liečime si svoje boliestky/ bolesti/ mindráky (každý si doplní to svoje) verejne. Ja by som to asi nazval zdieľaná doba. Doba odvodená od zdieľanej ekonomiky.
Veď keď môžeme/ smieme/ dokážeme zdieľať kolobežky/ skútre/ autá/ manželky/manželov / blížneho svojho (každý si doplní to svoje), prečo by sme nezdieľali aj spoločnú bolesť v akejkoľvek podobe? Po kolektívnej zodpovednosti, kolektívnej odvahe, kolektívnom zlyhaní, zavádzam nový pojem – Kolektívna bolesť. A na tú asi liek ešte nie je.
Neviem.
Znova si pomôžem citátom klasika.
„Nestarám sa či je pondelok smutný.
Utorok a streda deprimujúce.
Štvrtok – mám ťa v paži.
Je piatok. Milujem.“
Ospravedlňujem sa prípadným čítajúcim profesionálnym jazykovedcom za tzv. „veľmi voľný preklad“ Roberta Smitha z roku 1992.
Veľmi voľný preklad je mnou zaužívaný terminus technikus, ktorý okrem prekladu textu zahŕňa aj myšlienku – „prekladaj ako cítiš“. Robert, ktorý od roku 2019 patrí do rokenrolovej siene slávy, nikdy nebol asi ideálom krásy, mužnosti alebo vzorom pre zdravý životný štýl. Ale jeho piatkový odkaz je jasný.
I don’t care if Monday’s blue
Tuesday’s grey and Wednesday too
Thursday, I don’t care about you
It’s Friday, I’m in love.
Všetkým nám prajem, nech je našim každodenným liekom (the Cure) iba hudba a láska.
