Linda Chopin: Nedeľná polievka pre dušu
„Voniaš stále rovnako. Ako starý dom v prekrásnej vidieckej prírode obklopený zelenými kopcami. Kdesi v benátskom regióne. Je v ňom drevená podlaha a knižnica plná starých kníh viazaných v koži. Má otvorené veľké francúzske okno smerom do záhrady a dovnútra prúdi vôňa čerstvo pokosenej trávy. A sena, machu a záhradných kvetín. Dávno sme sa nevideli, ale tvoju vôňu si budem pamätať do konca svojho života.“
Predstavte si, že stojíte v rade pred nákupným strediskom, dívate sa smerom ku vchodu a ovanie vás vôňa. Stará, známa, ktorú ste už dávno necítili. Možno aj roky.
Vône a chute.
Nezáleží im na tom, čo chceme. Majú nad nami moc a ohromujúcu silu. Stačí chvíľa. Vôňa nedeľnej polievky, pokosenej trávy, škorice, parfumu. Stačí sa nadýchnuť alebo ochutnať a spomienky na minulosť ožívajú tak silno, že realita a súčasnosť mizne.
Nielen pri parfumoch, ale aj pri nedeľnej polievke. Keď ju zacítim, zneistiem. Nech by som bola kdekoľvek na svete, zrazu neviem aký je deň, pretože vývar je vôňou nedele. Vždy sme ho jedli v nedeľu, a preto, aj keď je streda, vždy sa z nej stane na chvíľu nedeľa.
Vône, chute, spomienky, ktoré nás majú v moci a malo by existovať aj vedecké vysvetlenie alebo aspoň logický dôvod, prečo to je tak. Prečo, keď cítim známy parfum, omdlievam od túžby, prečo, keď cítim nedeľný vývar, spomínam na babičku, prečo, keď vidím pečené zemiaky, spomeniem si na pahrebu, z ktorej chutili úplne inak, a rovnako je to aj s kukuricou, ktorú sme piekli napichnutú na ražni.
Láska, domov, teplo, túžba, detstvo.
Pri väčšine vôní a chutí sa objavia spomienky, z ktorých už takmer všetko vybledlo, ale to, ako tie obdobia voňali a chutili, ostáva.
Úžasná sila, ktorá nás dokáže preniesť všade. Späť k nemu, k nej, k dotykom, z ktorých mrazí, z ktorých sa dá zblázniť, a rovnako späť do detstva. V duchu zažívame to isté. Živočíšnosť, ktorá v sekunde odkrvila rozumný mozog, vášeň, ktorá ovládala city a tie dominovali nad všetkými ostatnými našimi pohnútkami. Vidíme starkú, ako hnetie cesto, ako vkladá očistenú koreňovú zeleninu do vývaru, ako pripravuje plnku, ktorou plní kura.
V duchu sa vkrádame do postelí, špájz, kradneme dedovi cukríky z vrecka a márne občas dúfame, že nič z toho si už nepamätáme. Nič z toho si už pamätať nemôžeme.
Pátrala som! Existuje vedec, ktorý sa tým zaoberal. Volá sa Marcel Proust.
Ale aj tak! Nikto nevie uvariť takú nedeľnú polievku, ako vedela uvariť babička. Aj moja mama, aj ja, postupujeme podľa rovnakého receptu, ale nikdy nebude taká istá. Stále jej niečo chýba! Tá jediná prísada, ktorú my nemáme. Určitá dávka skúsenosti a šikovnosti, ktorá padala do polievky spolu so soľou a korením. A to v žiadnom obchode nenájdem.
A existuje aj niečo, čo sa nedá vykopať v záhrade, ani nikde kúpiť. Zážitok, okolnosti, nálady, upokojujúca blízkosť alebo aj nedočkavosť.
Nielen jedlo a parfumy ovplyvňujú našich päť zmyslov, ale aj balík špeciálnych pocitov, a preto by všetky babičkine recepty mali byť napísané v našich súkromných zbierkach receptov červenými písmenami, so štipkou soli a dvoma čajovými lyžičkami cukru. Preto by mali byť parfumy vyrábané iba po jednom. Dotýkajú sa totiž našich tiel a duší a navodzujú, kdekoľvek na svete sme, štyri lyžičky šťastia a päť kvapiek zážitkov.