Mám 50 rokov, som stará škola, zodpovedná, pracovitá, so skúsenosťami, ale vhodná práca sa hľadá ťažko…

Mám 50 rokov, som stará škola, zodpovedná, pracovitá, so skúsenosťami, ale vhodná práca sa hľadá ťažko…

Keď mi napísala Erika, neverila som vlastným očiam. Toľko skúseností, výborná kondícia, ale práca sa jej hľadá ťažko. Pritom všade sa hovorí, že „nejsou lidi“… Dostala som nápad. Poprosila som Eriku, aby napísala svoj príbeh a navrhla som jej, že ten príbeh uverejním. V závere ako netradičný pracovný inzerát. Ak potrebujete v tíme skúseného človeka, napíšte mi na mail a prepojím vás s Erikou…

A teraz už životný príbeh “ v kocke“, v ktorom sa Erika vyzliekla donaha…

***************

Detstvo

Na detstvo mám veľmi málo spomienok, asociácie, ktoré vo mne vyvolávajú zážitky zo škôlky a zo základnej školy. Zaujímavé je, že to čo si pamätám, patrí skôr do kategórie „trauma“, na rozdiel od dospeláckeho života, v ktorom tie traumatické  zážitky odchádzajú do zabudnutia a ostávajú len pekné spomienky. No a potom je tu ešte skupina, dnes už zábavných udalostí  – škôlkárska párty pred spaním, ktorá skončila zlomenou postieľkou (po tej som doma celý večer kľačala v kúte) alebo prvá päťka v škole (po tej som zas kľačala pod stolom … ).

Na otca mám jednu peknú spomienku: vodná nádrž, moja nafukovacia loďka, v nej diera, cez ktorú sa mi plnila vodou a môj usilovný otec, ktorý chcel svojej dcére urobiť radosť a urputne tú vodu z loďky vylieval. A potom už len jedna spomienka: stojím pri otvorenej truhle a môj krstný otec mi priniesol bábiku, že od ocka. Myslím, že som nechápala, čo sa deje. Mala som 4 roky, otec 34, keď spáchal samovraždu. S mamou som sa o tom nikdy nerozprávala, nevedela som čo sa stalo, no myslím, že to nevedela ani ona. Až neskôr som sa dozvedela, že bol chorý, časté epileptické záchvaty zanechali stopy, ktoré viedli k tomu rozhodnutiu.

Ako už asi vieme, dieťa takéto veci vytesní, až na to, že oni sa vyderú na povrch neskôr. Mama sa po 8-mich rokoch znovu vydala, jej manžel bol pre mňa cudzí človek, nevedela som si nájsť k nemu cestu, aj keď myslím, že ma mal rád. A možno aj preto, že doma bola vždy mama generálom a akékoľvek snahy môjho nevlastného otca zmarila hneď v zárodku, Často sa ma zastal, ale ona ho veľmi jednoducho odbila.

Puberta…

Skorú aj neskoršiu pubertu môžem nazvať jedným slovom: obdobie zákazov a príkazov. Moja mama mi dala všetko: jedlo a pekné oblečenie, ale pri tom to aj skončilo, nevedela prejaviť lásku, nevedela oceniť ani pochváliť, jej výchova bola len o tom, čo nesmiem a čo musím. Nehnevám sa už na ňu, viem, že to proste ináč nevedela. Po smrti otca (mala 26 rokov), mala čo robiť sama so sebou. Odrazilo sa to na jej zdraví. Ak nebola v práci, bola v nemocnici alebo v  kúpeľoch. Väčšinu času som strávila so starými rodičmi. Boli to úžasne láskaví ľudia.

Otec chýbal…

To, že mi chýba otec som si začala uvedomovať na konci základnej školy. Potrebovala som niekoho, komu sa môžem zveriť, o koho sa oprieť a kde hľadať oporu. Mama to nebola, skôr naopak. Takže vtedy tí „bubáci“ začali vychádzať. Preplakala som noci, kládla otázky, no nedostala žiadne odpovede. Ťahalo sa to aj celú strednú a potom aj vysokú školu. Zaľúbila som sa a videla v tom únik z domu. Pár mesiacov po promócii sme sa aj zobrali. Ostali sme ale bývať v rodičovskom dome, kde bývala mama. Trvalo mi 50 rokov, kým som sa od jej vplyvu  oslobodila,  hoci sa stále snaží manipulovať, riadiť a citovo vydierať. Nechcem z nej vykresliť monštrum, je to len duša, ktorá sa zasekla a napriek signálom a lekciám sa neposunula ďalej. Beriem ju taká aká je, len už jej nedovolím ťahať ma so sebou.

No a čo môj vzťah s otcom?

Dlho som sa naňho hnevala, že odišiel, že ma opustil. V 34-rokoch som prežila ťažší rok, myslela som na smrť častejšie ako je normálne. Mala som ale malé deti, preto som vyhľadala pomoc a odvtedy som pracovala na tom, aby som mu odpustila, aby som pochopila, zmierila sa a našla pokoj. Pomohli aj rodinné konštelácie a mnoho iných terapií, či kurzov.

Moje manželstvo bolo pekné, teda zo začiatku, po narodení detí sme sa začali vzďaľovať, ja som v mužovi hľadala otca, on možno matku. Jasné fiasko. Žili sme spolu 20 rokov, ale každý svoj život. Keď mladší syn dovŕšil 18 rokov, rozviedli sme sa. Deti to neznášali dobre, starší to dával za vinu mne a nechcel so mnou komunikovať.

Pokraj vyhorenia a zmeny v živote…

V tom roku sa toho ale udialo viac. V práci som bola na pokraji vyhorenia, 17 rokov na manažérskej pozícii vo firme s cca 300 zamestnancami, kde sme robili 24/7, dalo zabrať. Milovala som tú prácu, ale už som nevládala. K tomu problémy v rodine, to bol jasný signál na zmenu. Vtedy som spoznala cez sociálne siete svojho terajšieho manžela, bol 1000 km od Slovenska. No a tak som to urobila –  v priebehu jedného roka som odišla z práce, opustila svoj život, nechala tu kamarátky a svoju milovanú Zumbu (robila som inštruktorku 10 rokov), rozviedla som sa a potom znova vydala a odišla do Tirolska, kde sme sezónne pracovali v lyžiarskom stredisku. Sama sa dnes divím, ako som to zvládla.

Z roboty ma nechceli pustiť, generálny riaditeľ robil na mňa veľké tlaky, moja mama ma plačom a citovo vydierala, starší syn odmietal so mnou komunikovať, nevedela som po nemecky povedať ani dobrý deň a predsa som odišla. Ale mala som jasný zámer, a to bolo to, čo mi dalo silu a poháňalo vpred, pomáhalo každý deň vstať a ísť.

Bola to pre mňa neuveriteľná škola. Začali sa mi diať veci, ktoré som si ani nedokázala predstaviť, moje sebavedomie spadlo na úplné dno, stala som sa závislou na niekom inom, no proste dostala som poriadny preplesk. Mala som pri sebe svojho muža, ale časom som si uvedomila, že on mi v tomto nemôže pomôcť, bola to len duša, ktorá na seba zobrala tú úlohu, že ma bude sprevádzať.

Po 17 rokoch na manažérskej pozícii som robila, upratovačku, predavačku, recepčnú – vážim si každú prácu, no viete si predstaviť, čo to urobilo s mojou psychikou.

Je tomu 7 rokov, čo som odišla zo Slovenska a dnes môžem povedať, že som prešla obrovským prerodom. Nič sa nedeje náhodou, lebo všetko, čo ma postretlo, ma dostalo tam, kde som dnes. A malo to aj veľa pozitív, moje vzťahy sa upratali, ostali len tí, čo mali a ostatní, hold majú svoju cestu. Zistila som, čo je mojím poslaním a čo som vlastne vždy robila. Bola som svetlom, pojivkom, vyrovnávačom energií, spojovateľom a podporovateľom všade tam, kde som pôsobila. A to chcem robiť aj ďalej. Možno práve preto, že som nebola pripravená, sa mi cesta neotvorila, dvakrát za posledné dva roky som mala nastúpiť do práce a nevyšlo to, z ďalšej som odišla, keď mi moje telo po psychosomatických príznakoch ukázalo, že to nie je moja cesta.

Mám 50 rokov, som stará škola, zodpovedná, pracovitá, náročná na seba, so skúsenosťami na minimálne dva životy

Začínala som ako 26 ročná na vedúcej pozícii, na mieste, ktoré mi nikto neodovzdal. Nevedela som riadiť ľudí, nemala šajnu, do čoho som vošla. Všetko som sa naučila sama, absolvovala mnoho kurzov, ale hlavne, pracovala som na sebe, zvedomovala si, čo a prečo sa deje, hľadala spôsoby a riešenia, naučila som sa rešpektovať iných, ale chrániť si aj svoj priestor.

Pracovala som vo väčšinovom mužskom kolektíve a získala si ich rešpekt, naučila sa vychádzať s autoritami  a kontrolnými orgánmi a dohodnúť sa. Pracovala som takmer dennodenne pod tlakom a tak musela kedykoľvek robiť rozhodnutia, ale zvládla som to.

Veľakrát, keď posielam žiadosť o pracovné miesto, myslím na to, že toto sa nijako opísať nedá.

To číslo v kolónke VEK, je ale odrazom tých množstva skúseností a znalostí, čo možno dnes už málokto ocení. Po tých pár rokoch v zahraničí som pochopila aj to, že chcem pracovať doma, na Slovensku, že tu ma to stále ťahá a tu môžem byť najväčším prínosom.

Prečo som toto všetko písala: Lebo všetko so všetkým súvisí.

Vybrala som si kedysi túto cestu, lebo som sa potrebovala práve toto všetko naučiť a som za to nesmierne vďačná. Našla som spôsob, ako si udržať svoj vnútorný pokoj a zistila som, aké je moje poslanie. Nebolo to jednoduché, ale stálo to za to.

Toto je netradičný pracovný inzerát zrelej ženy s mnohoročnými pracovnými skúsenosťami, s chuťou zúročiť svoje vedomosti a znalosti, s odvahou prijať novú výzvu, s radosťou spoznať nových ľudí a s odhodlaním pracovať pre spoločný cieľ.

• Poznám svoje silné aj slabé stránky, a práve preto som si vedomá toho, čo zvládnem.
• Som tímový hráč, mám rada ľudí, dokážem ich nadchnúť a „vydolovať“ z nich to najlepšie.
• Som pripravená, s jasným zámerom, byť súčasťou nového tímu, v ktorom si budeme navzájom prínosom a partnermi so spoločnou víziou.

Erika…

Pripravila: Martina Valachová

Ak chcete kontaktovať Eriku, napíšte mi na valachova@40plus.sk

Prepojím vás…