Martin Kasarda: Nemusíte zakaždým nutne dosahovať orgazmus, len vnímajte život.

Chceli by ste žiť v krajine, kde sú všetci ľudia pekní?

O Slovensku sa často hovorí, že tu žijú najkrajšie ženy. Ale aj muži na Slovensku vyzerajú dobre. Sme krajina krásnych ľudí, že?

Keď som zbadala názov knihy od Martina Kasardu, myslela som si, že kniha je o vonkajšej kráse Slovákov. Ide však o viac. Začnem preto ešte raz. Chceli by ste žiť v krajine, kde sú všetci ľudia pekní a šťastní, odhodlaní žiť zdravo? V krajine, ktorá sa dobre postará o starých, chorých a postihnutých? Spýtala som sa Martina, čo ho viedlo k napísaniu knihy a na čo všetko sa čitatelia môžu tešiť…

Martin, ako vznikol námet na knihu?

Každý z nás sa nepochybne trápil niekedy v živote aj tým, ako vyzerá. A že by chcel vyzerať nejako lepšie. A zdravšie. A slovenským mýtom je, že máme najkrajšie ženy na svete. Pohyb som mal vždy rád, ale len taký ten rekreačný. Potom som sa dostal odrazu aj zo zdravotných dôvodov k trénerovi, ktorí ma trocha rozhýbal, spevnil a posunul k lepšiemu spoznávaniu vlastného tela a prepojenia na hlavu. Prosto fyzická kondícia pomáha psychike.

A toto všetko sa odrazu premenilo na nápad. Čo by sa stalo, keby si niekto vzal zdravie za skutočný politický program a chcel by vybudovať krajinu krásnych ľudí? Takých, kde krása a zdravie má prednosť pred všetkým ostatným? A kto nie je dosť pekný, dosť zdravý, alebo je už príliš starý, mal by sa „pratať z očí“?

A k tomu pribudla ďalšia téma: Vedeli ste, že z pohľadu zdravotnej poisťovne sú najdrahšie posledné dva roky života? A teraz si predstavte, že zdravotné poisťovne sa začnú urputne snažiť, aby ste zbytočne nemíňali ich peniaze. Toto už zaváňa nepekným a temným fašizmom.

Takže tak vznikol námet na knihu. Nie je to však vážna esej, ale rozprávanie so štipkou čierneho humoru, kde drsnosť smrti vyvažuje život excentrického bohéma a charizmatického speváka, nositeľa posolstva, že najdôležitejšia je láska.

Ten príbeh je aj o možnej desivej budúcnosti. Povedz nám viac. Lebo podľa toho čo žijeme sa zdá, že desivá budúcnosť sa črtá. Ba už tu je!

Budúcnosť je vždy strašidlom, lebo ju nepoznáme. Kto vedel v novembri 2019, že o rok budeme sedieť namiesto kaviarní doma, že sa nebudeme len tak bozkávať na ulici, keď sa stretneme? Že sa budeme báť dýchať medzi cudzími ľuďmi, že ako ovečky budeme poslušne počúvať hysterické nariadenia, lebo sa budeme báť? Kto tušil, že naše deti budú hodiny pred počítačovou obrazovkou počúvať učiteľov a že budú smutné z toho, že nemôžu ísť do školy?

V sezóne som na záhrade bežne videl za deň desiatky lietadiel denne smerujúcich na bratislavské letisko. Dnes keď vidím lietadlo, je to zázrak.

Pri písaní románu som premýšľal nad tým, čo by sa stalo, keby sa niektoré zdravotné odporúčania, s ktorými všetci súhlasíme, stali nie odporúčaniami, ale príkazmi. Je fajn vedieť, že nemáme byť obézni. Ale čo ak nás začnú trestať, ak budeme mať päť kíl navyše?

Teraz nás už trestajú, ak zakašleme a máme soplík, takže tá vízia, moja nočná mora, sa akosi stáva skutočnosťou. Len zdraví sa môžu pohybovať po svete. Tento svet, kde nás budú rozdeľovať na schopných a neschopných života sa niekomu môže veľmi páčiť.

Čítala som si základné informácie o knihe a dočítala som sa, že v knihe uvažuješ aj s možnosťou, že by sa vedenia krajiny ujali ľudia, ktorí majú plán, ako za neuposlúchnutie príkazov trestať ľudí tak, že sa ich fyzicky zbavia – ublížia! Myslíš, že keď sa ľudia nezačnú starať o veci verejné, že sa nám to môže onedlho naozaj stať?

Myslím, že by sme sa mali zamyslieť nad tým, ako by mala vyzerať súčasná občianska spoločnosť. Že by sa deti nemuseli v školách učiť podrobné chemické vzorce a zložité rovnice s deriváciami, ale v prvom rade by sa mali učiť o úcte k ľuďom, demokracii, menšinách a životnom prostredí. To sú témy, ktoré dramaticky ovplyvňujú naše životy, nie to, či vieme alebo nevieme napísať vzorec dihydrogén monoxidu.

My deti neučíme žiť v modernej dobe, nevedieme ich k pochopeniu vzťahov medzi ľuďmi. Stávajú sa (a dnešok to len podporuje) závislými na sociálnych sieťach s virtuálnymi vzťahmi a v pätnástich vidia drsné porno na internete, ale netušia, aké vzrušujúce je dotknúť sa v kine tajne niekoho, kto sa nám páči, koľko famóznych emócií môže priniesť bozk.

V takomto svete povrchných, rýchlych, pestrých informácií môže spokojne prísť k tomu, že sa ideál krásy, o ktorom hovorím aj v knihe, stane politickým programom, lebo – kto by nechcel byť krásny, keď to vidí na sociálnych sieťach?

Čo by si odkázal čitateľom. Máš návod na to, ako prežiť aktuálne čudné časy?

Milujte sa. Myslím to smrteľne vážne. Pokiaľ máte partnera, partnerku, dotýkajte sa jeden druhého, trávte spolu čas nie v hádkach, ale v rozhovoroch. Vyzlečte sa, šuchnite sa pod perinu, držte sa za ruky, pritúľte s k sebe a dýchajte spoločne. Nemusíte nutne dosahovať orgazmus, nehovorím o sexe, len vnímajte život. Voňajte sa, teda je predpoklad, že ak pôjdete do postele, nejedzte predtým cesnak a ryby… Ale zapáľte si sviečku, dajte si pohár vína a nechajte len tak tiecť čas. Práve teraz nám ho dopriali strašne veľa.

A keď sa korona skončí, budeme zasa utekať. Ak nám z korony ostanú spomienky na to, ako ste o druhej v noci pri sviečke nahí s partnerom kecali o tom, ako vonia more a ako napiecť úžasné čokoládové koláče, tak to bude to najlepšie. A navyše, intimita významne posilňuje imunitu.

KNIHU KÚPITE AJ TU

Rozhovor pripravila: Martina Valachová