Martin Lettrich: Verejný priestor by sme si mali pestovať

Martin Lettrich je v prvom rade sochár. Je autorom mnohých diel a okolo niektorých možno denne chodíte. V  Bratislave,
v Senci, vo viacerých iných Slovenských mestách, ale i v Brne, či Bruseli… To, že je jedným z najuznávanejších sochárov súčasnosti nechcel ( asi zo skromnosti ) v titulku k tomuto rozhovoru dovoliť uviesť.  Dlhé roky pôsobí v Senci, kde má aj svoj ateliér. Keďže mnohé Martinove diela skrášľujú mestá a verejné priestory, budeme sa v rozhovore držať najmä tejto témy. Myslíme si totiž, že verejný priestor by mal slúžiť všetkým a mali by sme sa oň starať.

Mali by sme si ho pestovať…

Pestovať áno. Začať však treba diskusiami o tom, ako ho koncipovať. S ohľadom na tradície miesta, ale i súčasné vedomosti . Zladiť  potreby všetkých požiadaviek na jeho funkčnosť za predpokladu udržania kvality prírodného i mestského prostredia. Je veľmi dôležité, aby mal nadväznosť na celkovú organizáciu fungovania mesta. Architekt Vallo obstál v súťaži o primátorské kreslo v Bratislave preto, že mal prepracovanú koncepciu spolupráce všetkých zložiek podieľajúcich sa na riadení mesta  21. storočia. Chcem tým povedať, že verejný priestor nie je len parčík s cestičkami a sochou na fontáne.

Martin, kde začal tvoj vzťah k umeniu?

Vzťah k umeniu? Neviem či sa to dá takto nazvať. Otec bol režisér. U nás bolo umenie na dennom poriadku v rôznych formách. Mamin brat je skvelý architekt, ktorý mi pomohol zorientovať sa, keď som končil základnú školu. Prihlásil som sa na ŠUP-ku a vzali ma. Dôležitú úlohu podľa mňa zohralo to, že som bol zručný a bavilo ma pracovať s rôznymi materiálmi. Mal som z toho skutočnú radosť. Niektorí učitelia ma správne nasmerovali a pomáhali mi zlepšovať sa. A potom akosi prirodzene som šiel na prijímačky na vysokú školu do Prahy. V tom roku brali do sochárskeho ateliéru  dvoch žiakov a ja som bol zhodou okolností jedným z nich.

Čo máš na sochárčine najradšej?

Je toho viac. Na vysvetlenie musím uviesť, teda myslím si, že som na povolanie sochára nebol predurčený. Žiadny veľký talent. Čas som si delil prirodzene ako zdravý chlapec- medzi školu, šport (hral som  basketbal) a baby. Pražská škola sa volá – umeleckopriemyslová a ako taká, je orientovaná na úžitkové výtvarné umenie, dizajn a umelecké remeslá. Nasmerovala ma na tvorbu do verejného priestoru a  architektúry. A kdesi v tých časoch som sa začal na tvorbu pozerať tak, že by bolo fajn ak by nešlo „iba“ o sochy, na ktoré sa zadívate, ale že by mohli mať jednotlivé objekty i ďalšiu funkciu.  Keď začínam pracovať na zadaní, uvažujem o využití rôznych elementov. Pohybu  sily  vetra, svetla a tieňa, vody, slnka. A to je popri hľadaní pôvodnosti a výtvarnej kvality asi to, čo ma na mojej práci najviac baví. Za tie roky som však pripravil aj mnoho výstav, na ktorých som predstavil svoju voľnú tvorbu.

Ako a kedy začali vznikať tvoje prvé diela vo verejnom priestore?

Prakticky od začiatku môjho pôsobenia v praxi. Akosi intuitívne som hneď po skončení školy začal vyhľadávať architektov a oslovovať ich na spoluprácu. Považoval som totiž za dôležité, aby som so svojimi nápadmi a tvorbou vstupoval do procesu na  začiatku projektových prác. Vtedy, keď sa iba rodil architektonický návrh. Spolu s architektom sme potom hľadali spôsob, ako dať stavbe ešte ďalší rozmer. Ďalšiu pridanú hodnotu.

Za tie roky som si vytvoril okruh architektov, s ktorými opakovane spolupracujem. Takže takáto bola moja cesta akou som sa pomerne často dostával k projektom, ktoré spoluvytvárajú verejný priestor.

Máš dosť príležitostí?

Prakticky celé kultúrne dejiny ľudstva bolo výtvarné umenie, socha, reliéf, ornament integrálnou a neodmysliteľnou súčasťou stavieb a priestoru. Vtedy bolo pre sochárov práce až až.  Začiatkom 20 storočia  sa začali preferovať jednoduché formy, konštruktivizmus a geometria…tak zrazu sa sochárska spolupráca začala vytrácať.

Za socializmu oficiálna kultúra slúžila režimu, angažovanú tvorbu strana podporovala, pretože zo zákona podľa Hlavy 5, muselo ísť isté percento podľa druhu stavby na výtvarné dotvorenie. Z toho dôvodu boli mnohé realizácie schematické, patetické a nasilu. Ale iné, napriek okolnostiam, sa vydarili a dokázali pozdvihnúť verejný priestor.

Po revolúcii sa zmenili pomery aj v oblasti umenia

Dnes je situácia diametrálne odlišná. Štát ako tak vytvára len podmienky na ateliérovú tvorbu. Súkromný investor zas šetrí kde sa dá. Po revolúcii, ostatne tak ako v celej spoločnosti, nastal chaos. Nikto nevedel, ako sa situácia  bude vyvíjať. Bolo dosť ťažké sa sústrediť na prácu a nájsť odbyt. Neboli podmienky. Istý čas som dochádzal do zahraničia a súbežne s tým som začal s tvorbou menších objektov, najmä fontán. Snažil som sa ich koncipovať nielen ako objekt prepojený s kolobehom vody, ale samozrejme i tak, aby výsledok spĺňal výtvarné kritériá. Predával  som ich cez DIELO a to mi pomohlo opäť sa postaviť na nohy. A potom prišli veľké fontány. Napríklad pred Polusom v Bratislave v roku 2000, ďalej na Poštovej v roku 2001 a na Štefánikovej ulici fontána Prútikár i v iných slovenských mestách, ale i v Brne a dokonca v Bruseli. Fontány robím dodnes. Naposledy pre Vodárenské múzeum na Devínskej ceste so slanou vodou, aby sa v nej mohli deti aj kúpať.

Ktoré Tvoje diela sa ti zaryli najviac do srdca?

Povedal by som, že to boli tie zlomové.  Štúrova lavička v Modre, objekt Nerušte moje kruhy na Ventúrskej ulici v Bratislave a z fontán  je to  Prútikár na Štefánikovej ulici, fontána pre Bratislavskú vodárenskú spoločnosť, no a  potom fontána na Poštovej, ktorá prešla nedávno obnovou a verím, že ju vandali  budú aspoň chvíľu obchádzať.

Je o Tebe známe, že sa niektorými skulptúrami vyjadruješ i k situácii v spoločnosti. Ako by vyzerala socha, ktorou by sa dala vyjadriť nálada národa?

Aj výtvarným umením sa možno vyjadrovať k  situácii v spoločnosti, ale nájsť polohu aby to nebolo „ukecané“ alebo prvoplánové – tak to je veľký kumšt. Sochárske techniky nemajú toľko vhodných vyjadrovacích prvkov ako inštalácia, film, literatúra, divadlo, pieseň. .

Nedávno si uspel v projekte, ktorý by sa mal realizovať v Senci. Už sa začalo na projekte pracovať? A kedy by malo byť dielo hotové?

Na projekte sa už pracuje. Ide o participatívny projekt v rámci súťaže BSK a občania zaň hlasovali. Do súťaže som ho uviedol nasledovnou myšlienkou: Senčania v každodennom zhone strácajú spätosť so svojim mestom, nežijú jeho problémami a pred zhoršujúcimi sa medziľudskými vzťahmi sa uzatvárajú za svoj plot. Senec má však i obyvateľov, ktorí sú otvorení, ktorým to prekáža. Zaujímavé bolo, že som v súťaži uspel ako jediný jednotlivec. Do konca decembra bude projekt hotový. Ľudia, ktorí sa prihlásili mi dávajú svoje odtlačky rúk a ja s tým podkladom ďalej pracujem. Výsledkom bude symbolické prepojenie ľudí zo Senca – rôzneho veku, vzdelania i národnosti. Finálne dielo bude inštalované pred Gymnáziom Antona Bernoláka na konci pešej zóny v Senci.

V Senci žiješ a pôsobíš dlhé roky. Ako sa pozeráš na verejný priestor v tomto meste?

Ako na veľmi  pozliepaný a znásilňovaný. Verejný priestor potrebuje koncepciu. Nedá sa to vymyslieť na mestskom úrade. A v Senci žiaľ sa udialo veľa chýb a tvrdých omylov, ktoré verejný priestor v meste doslova prevalcovali. Ja sa týmto svojim názorom netajím a musím povedať, že to je obrovská škoda. Mesto, ktoré je jedno z najbohatších na Slovensku, ktoré malo svoju i keď krátku históriu, dnes nemá temer nič. Nové veci, ktoré sa vybudovali sú z veľkej miery architektonickým paškvilom a o koncepte verejného priestoru sa vôbec nedá rozprávať. Skoro všetky historické budovy, ktoré tu boli, sú už minulosťou. Keby nebolo Slnečných jazier, nebolo by sem prečo prísť. Mestskí funkcionári sa hája tým, že máme nové námestie, zrekonštruovaný amfiteáter, pešiu zónu.  Áno, ale s toľkými koncepčnými chybami, že keby som ich chcel všetky vymenovať, asi by som vás unavil.

Aktuálne sa rekonštruuje  Synagóga, jedna z mála budov spätých s minulosťou. Židovská obec o ňu nemala záujem. Budúcnosť, ktorú jej chystajú je však veľmi diskutabilná. Treba sa pozrieť  do iných miest, alebo zahraničia, ako s takým priestorom naložiť.

Dalo by sa podľa teba Sencu pomôcť?

Verejný priestor,  i keď má konkrétneho majiteľa, je všetkých. Doterajšie vedenie mesta nepreukázalo dostatok schopností – keď už oni sami primerané vzdelanie nemajú – aby si našli kompetentných poradcov. Dostatok zodpovednosti,  aby svoje funkcie nevyužívali len v prospech úzkej skupiny spriaznených podnikateľov a dostatok rešpektu i úcty ku každému Senčanovi.  Senec dopláca na to, že nemá aktuálny smerný územný plán, regulatívy, normy, jasné pravidlá. Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja nie je v zásadných častiach plnený. Nové vedenie mesta, ktoré sa na spomínanej pre mesto nešťastnej, minulosti aktívne podieľalo,  by malo začať koncepčne pracovať. To znamená bez postranných úmyslov plniť svoje predvolebné sľuby a naozaj myslieť na svoje mesto. A bude to!

Rozhovor pripravila: Martina Valachová
Foto: Archív Martina Lettricha