Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Prirodzenou, aj keď umelo vytvorenou, hranicou nášho sídliska bola železničná trať. Náš všedný každodenný život sa odohrával pred ňou. Aj vrámci tohto priestoru sa vedeli diať nevšedné veci, ale keď sme chceli niečo naozaj extra, tak sme vyrazili “za koľajky”. Tam sa rozliehali polia. Na jar sa v mlákach dali nachytať žubrienky, ktoré sa doma po čase premenili na ropuchy. Na jeseň sa tu dalo striehnuť na hraboše a keď sa nám nejakého podarilo chytiť, tak sme mohli doma predstierať, že sa staráme o nového škrečka. Bola tam aj sústava kanálov, ktoré nás vždy lákali, ale o tom inokedy.
Za koľajkami bol iný svet a v jeho strede, bola obrovská smetisková jama. Vyvážal sa do nej odpad, ale nie hoc aký. Bol to odpad z rôznych fabrík. O smetiskovej jame a najmä o živočíchoch, ktoré ju obývali, išli po sídlisku chýry. Vraj tam žili krysy, konzumujúce alobalové obaly, dážďovky kŕmiace sa olejom alebo čosi, čo vraj vyzeralo ako kombinácia líšky a zajaca a žralo to plastové obaly, do ktorých sa vtedy balilo mlieko.
S Fezom sme si výrazne zakladali na našej rozumovej prevahe, nad takýmito výmyslami. Bolo nám jasné, že nič také ako kombinácia líšky a zajaca neexistuje. To nám však nijako nebránilo v rozhodnutí, podniknúť výskumnú expedíciu s cieľom uvidieť tohto (ne)tvora na vlastné oči.
„Pozri, od minula tu pribudli nové veci,“ oznámil mi Fezo vzrušene.
„Ty si pamätáš čo tu bolo minule a čo nie?“ čudoval som sa, lebo v tom guľáši všetkého, som nebol schopný postrehnúť rozdiel.
„No napríklad, tamtie čierne pásky tu určite neboli a tamto sú nové kotúče s fóliou na mlieko, to by mohla byť stopa, že by tu tá lýškozajačica mohla niekde byť.“
„Tak to by bola sila, keby sa nám ju podarilo uvidieť. Hen, tam niečo prebehlo!“ ukazoval som celý vzrušený.
„To je len alobaložravý potkan, toho som už videl,“ skonštatoval sucho Fezo.
Zišli sme dolu nižšie, bližšie k zdrojom, aby sme mohli preskúmať prípadné stopy. Ohryzený kotúč alobalu s nápisom kyslá smotana, dával tušiť, že sme potkana práve vyrušili pri olovrante.
„To by ma zaujímalo,“ začal som debatu, „že ako strávi ten alobal a čo to sním urobí?“
„No čo, postupne zmutuje, vytvorí sa mu nové zloženie tela na báze hliníka a geneticky sa to prenesie na jeho potomkov. Pár generácií a máme nový druh,“ povedal odborne Fezo, ktorý mal staršieho brata a vyznal sa.
„Takže mutant!“ otvoril som doširoka oči. “To by bola paráda, keby sa nám ho podarilo chytiť.“
„To ťažko, mutanti sa chytajú ťažšie ako normálni. Je to vyššia forma.“
Na dne jamy sme našli hnedo-čiernu škvrnu, posiatu dážďovkami.
„Olejožravé dážďovky, takže je to pravda,“ povedal som.
„Ale tieto sa akosi nehýbu, vyzerajú ako mŕtve.“
„Čoby, len trávia olej,“ skúsil som vecne argumentovať, aj keď som si to vytiahol niekde z nosa. Napadlo mi však dodať podporný argument. „Veď to sám skús. Daj si dva deci vody a potom si daj dva deci oleja a uvidíš.“
„Poďme radšej ďalej,“ navrhol Fezo, „k tým kotúčom s fóliou. Z hora sa mi zdalo, že je ohryzená.“
Keď sme prišli bližšie na okrajoch fólie boli viditeľné mohutné ryhy.
„Ty, ale to aké zuby to má, však to by muselo mať papuľu veľkú ako lyžica od bagra,“ skonštatoval som.
„Jasné, ako sme si mysleli, toho líškozajaca si niekto vymyslel, toto je určite niečo väčšie,“ dodal Fezo. „No nič, poďme pozrieť, či tu nie je niečo užitočné, čo by sme si mohli zobrať domov.“
Našli sme akési plastové rúrky, ktoré nám umožňovali efektívnejšie sa prehrabovať v odpade. Postupne sme prechádzali jamou a hľadali niečo súce na odnesenie domov. Ono v zásade, súce bolo takmer všetko, ale my sme mali doma mamy, ktoré nechápali potrebu zbierania výskumných vzoriek zo smetiska.
Celkovo, dostať sa ku kvalitnému odpadu nebolo len tak. Lenže rodičia boli celkovo väčšinou out, pokiaľ išlo o odpad. Boli pokojne ochotní vyhodiť kvalitné plastové krabičky od tiktaku. Alebo žlté plastové výplne z kinder vajíčok, také vhodné na výrobu granátov plnených vodou a práškom do pečiva. Tiež tvrdé plastové slamky, ktoré sme fasovali k mliečnym desiatam. Tie sa dali poľahky, pomocou zubov, vytvarovať do podoby malej hokejočky, s ktorými sme potom hrali lavicový hokej.
Inými slovami, dá sa povedať, že dobrý odpad, nie je zlý.
Dnes po smetiskovej jame nie je takmer ani stopy, teda okrem žltého, kontrolného, meracieho bodu v strede poľa. Až raz naši potomkovia objavia, v rámci vykopávok, tento poklad v hĺbke poľa, budú sa čudovať ako sme žili, aké živočíšne druhy, sme spolu s odpadom, zahrnuli hlinou, aby bolo čisto. Lebo čo oko nevidí, to nie je (vidieť).
