Martin Miler: Liek na nohy

Nič však nemohlo prekonať mazadlá vlastnej výroby. Či už to bola bravčová masť s nakrájanými kostihojovými a lopúchovými listami. Alebo novinka, na ktorú dostala návod od svojej kamarátky a rozhodla sa vyrobiť si ju.

“Martinko, pôjdeš mi do drogérie kúpiť tieto veci?” opýtala sa babka a podala mi do ruky papierik s ingredienciami, “a keby nemali v drogérii choď pozrieť do horného obchodu.”
“A môžem si v drogérii kúpiť žuvačku?” opýtal som sa pohotovo.
“Môžeš,” povedala milo babka.
Super, pomyslel som si, lebo v drogérii mávali zelené mentolové žuvačky Sevak, ktoré sa nikde inde nedali kúpiť.
“A keby som išiel do horného obchodu, môžem kúpiť kofolu?”
“Keď ju zvládneš odniesť, tak kúp,” nenamietala babka.
Výborne, už ostávalo len dúfať, že v drogérii nebudú mať všetko, aby som mohol ísť aj do horného obchodu. Vyrazil som. Drogéria bola našťastie tým istým smerom ako horný obchod, takže som mal všetko po ceste, ale samozrejme išiel som po chodníku. Pani predavačke som predložil lístok s ingredienciami.
“Ale máme len lesanu, obyčajnú alpu nemáme,” povedla pani predavačka sklamane.
“Super, to vôbec nevadí,” potešil som sa.
“Ty si milý, väčšinou ľudí nahnevá, keď poviem, že nemáme,” skonštatovala nechápavo pani predavačka.

Tak to už býva, že chlapci majú svoje tajomstvá a ženy im nerozumejú. S piatimi fľaštičkami lesany v taške a pepermintovou žuvačkou v ústach som pokračoval v nákupnej ceste. V hornom obchode mali alpu, ale s kofolou bol problém. Tu už ma to “nemáme” nepotešilo tak, ako v drogérii. Naprázdno som, ale odísť nechcel. Mali červenú a žltú malinovku a ochutenú minerálku s názvom slatina kola. Tá s kolovými nápojmi mala spoločný len ten názov, ale to nič nemenilo na jej atraktivite, vďaka nevšednej a neopísateľnej chuti. Ak by som vám ju chcel nejako priblížiť, tak by som musel napísať, že chutila ako slatina kola, a to by vám nepomohlo a k ničomu inému ju prirovnať neviem. Zobral som teda dve fľaše tohto lahodného nápoja a išiel som späť. Keď som sa vrátil domov, babka už mala nachystaný dvojlitrový zaváraninový pohár.

“Poď sem, pomôžeš mi. Tuto vylej všetky tie alpy aj lesany,” inštruovala ma babka.
“Čože, všetky naraz?” vypleštil som na ňu oči.
“Áno, neboj sa, to je liek na moje boľavé nohy,” posmelila ma babka.
Nalial som teda obsah všetkých fľaštičiek do pohára, z ktorého začala postupne stúpať omamná, mentolovo-borovicovo-alkoholová vôňa.
“Teraz tam musíme pridať desať acylpyrínov, desať dinylov a desať alnagónov, pozri hore v kredenci, ale zober len tie čo sú liečivé,” prízvukovala mi babka. Povytláčal som acylpyríny do pohára, babka pridala dinyly a alnagony. Acylpytín sa rozpustil rýchlo, ale zvyšok liečiv húževnato odolával.
“Podaj mi varešku,” poprosila ma babka a pokúšala sa ňou tabletky popučiť o dno pohára. Nakoniec sa všetko rozpustilo podľa jej predstáv. “Ešte budem potrebovať lopúchové listy. Pôjdeš mi zobrať?”
“Áno jasné pôjdem,” a už som sa aj chystal vybehnúť z domu dolu záhradou k potoku.
“Ale nechoď od nás, choď odzadu od fary, tam ich je dosť a sú čerstvé. Zober si túto kabelu a dones mi ich prosím ťa aspoň desať.”

Odtrhnúť lopúchový list nebolo len tak. Predstava, že by som sa mal vrátiť späť domov pre nožík ma netešila. Rozhodol som sa teda namiesto návratu v priestore, vrátiť späť v čase a nájsť odštiepený kameň, ktorý by som mohol použiť ako náhradu nožíka. To sa mi síce nepodarilo, ale našiel som krásne rozbitú fľašu s fantasticky ostrou hranou. Rezala lepšie ako nôž. Krájanie ma natoľko bavilo, že o chvíľu som mal viac listov než priestoru v taške. Povyberal som tie najlepšie a ostatné som poslal dolu potokom ako pozdravy do Čierneho mora.

Keď som sa vrátil späť, babka si nohy natrela svojim domácim elixírom a nakoniec doň namočila lopúchové listy, zabalila si do nich nohy a celé to omotala obväzom. Jeden list si dala aj na hlavu, ktorá ju vraj začala bolieť. Vyzeralo to ako začiatok balzamovacieho procesu. Procedúra, po hodinke slávila úspech, pretože babka vyhlásila, že tak dobre a ľahko sa necítila ani za mladi. Táto príhoda len skomplikovala moje porozumenie babkinej profesijnej orientácii. Bola farmaceutka?

Martin Miler