Martin Miler: Nelyžujem a ide mi to stále lepšie

Aj vy milujete ten pohľad z vrcholu zasneženého kopca, keď je celé dobrodružstvo ešte pred vami? Do tváre vám svieti slnko, vzduch je čerstvý, nálada dovolenková, príroda rozprávková. Rozbehnete sa a lyže začnú lízať tú snehovú smotanu, vy brázdite to biele more, kocháte sa prírodou a užívate si slobodu na lyžovačke. Tak toto ja nemusím.

Celé sa to začalo pred niekoľkými rokmi keď sme dostali ten úžasný nápad a zobrali sme deti na lyže. Najprv sme spolu s priateľmi našli vhodné lyžiarske stredisko a ubytovanie. Potom sme do auta naložili lyže, paličky, lyžiarky, neskôr aj snowboardy a k nim prislúchajúcu obuv. 

Tiež všetky tie bundy, nohavice, funkčnú spodnú bielizeň, rukavice, tunely, kukly, helmy, okuliare pre piatich ľudí a to sa nebudem rozpisovať o ostatných veciach potrebných pre bežný život. Lebo taký zoznam by bol skôr vhodný ako preventívny tréning pamäte pri začínajúcej demencii než na dovolenku. 

Nič to, s tým všetkým sme sa, pekne povedané, doviezli do nášho hotela. Niečo sme vyložili, niečo nechali v aute.

Nasledujúci deň sme sa doviezli k svahu. Pred odchodom sme sa nezabudli detí spýtať, či si všetko potrebné zobrali. Samozrejme bola to naša chyba, že sme exaktne nezadefinovali, čo znamená všetko potrebné. 

Takže deti si zobrali svoje mobily. Po obutí detí do lyžiarskej obuvi, čo je inak asi najlepšia činnosť na svete, bolo teda potrebné zájsť do požičovne a chýbajúce veci požičať. Tam už v rade stáli pokojom a mierom naplnení rodičia so svojimi deťmi. Po meditačnej polhodinke, keď sme sa dostali na rad, sme zistili, že niečo ešte majú a niečo už nie. 

Aj to niečo čo mali bolo síce funkčné, ale rozhodne sa to nehodilo k bunde, nohaviciam, lyžiam, paličkám, spodnej bielizni, (doplňte podľa vlastnej potreby…). 

To samozrejme pôsobilo ako balzam na rodičovskú dušu a tak sme sa v povznesenej nálade presunuli na úpätie svahu, aby sme sa s tým všetkým mohli premiestniť na vrchol kopca.

Našťastie včas sme zistili, že skipasy nám treba, tak poďho meditovať do ďalšieho radu. No všetko už bolo naporiadku, aj sme sa zaradili do radu na lanovku či vlek, keď tu niektoré z detí zahlásilo, že potrebuje cikať. 

Vtedy sa naše cesty s mojou manželkou rozišli, ona zobrala zvyšné deti nahor a ja som išiel dať to jedno vycikať. Kým sme všetko poodopínali, povyzliekali, poobliekali, pozapínali a zaradili sa do radu, už mi volala manželka, aby sme počkali dole, lebo niektoré z detí prišlo na to, že tie lyže sú úplná debilina a ono chce snowboardovať.

Tak sme počkali pod svahom na dobre naladenú trojicu. Jedno dieťa som odovzdal, druhé som si zobral.

Výmena lyží za snowboard je otázka chvíľky, horšie už to je s tými topánkami. Faktom však bolo, že moja prvá jazda lanovkou nahor sa už nezadržateľne blížila a veru vyšlo to. Nasadli sme a už sme sa viezli hore. Neprešli ešte ani dve hodinky od nášho príchodu a ja som už sedel na lanovke. 

Z radostnej nálady ma vytrhlo zvonenie telefónu a manželkina informácia, že deti sú smädné, tak aby sme ich počkali hore, že zájdeme na čaj. Iste, pitný režim neradno podceniť ani na lyžovačke. Zastavili sme sa teda v bufete. Po vystátí nedlhého radu sme si kúpili čaje, za cenu ktorých by sa nemuseli hanbiť ani v Dubaji.

Samozrejme keď sme zhora napustili, zdola bolo treba vypustiť. Tak sme priebežne absolvovali všetci túto procedúru, aby som sa konečne dostal k svojej prvej jazde. Zišiel som dole a počkal som aj na ostatných. Od dieťaťa som sa dozvedel, že vlastne tie lyže až také debilné neboli, ale zato ten snowboard je fakt otrasný. 

Tak som ako rodič povedal, že snáď stačilo, a že treba aj niečo vydržať. Dieťa tak mohlo mať aspoň pocit krivdy a zážitok nepochopenia. Pri ďalšej ceste nahor sme si uvedomili, že ten čas akosi rýchlo letí a treba ísť na obed. 

Procedúra a cena bola veľmi podobná ako s čajom, len ešte navyše bolo treba nájsť miesto na sedenie, lebo ako na potvoru sa v čase obeda rozhodli všetci ísť na obed. Takto by som mohol pokračovať ešte ďalej, ale popravde som unavený už len z toho ako to píšem. A tak, keď sa ma niekto spýta prečo nelyžujem, tak preto.

Teraz už je to všetko pre mňa minulosť. Nelyžujem už tretiu sezónu a ide mi to stále lepšie. Dnes sa kochám krajinou, prechádzam sa, sedím, rozprávam sa, čítam, píšem. A nie len to, „nelyžujem“ s mojou rodinou a s partiou (30-60 ľudí) kamarátov lyžiarov a ich detí. 

Ten čas jarných prázdnin patrí vďaka tomu k mojim najobľúbenejším týždňom v roku. Lebo v mojom svete sú obrazy z úvodu tohto textu len výplody buď snovej alebo prepálenej hollywoodskej produkcie, ale bytie s ľuďmi, ktorých mám rád, je skutočné.

Martin Miler