Legendy hovoria o radoch na banány, mandarínky, pomaranče. Ja si spomínam na prací prášok.

Priviezli prášok na pranie…

Za tých dávnych, bájnych čias veľkých gebulí, neboli mnohé bežné veci také samozrejmé, ako si dnes niektorí mylne, spomienkovo optimisticky, pamätajú. Legendy hovoria o radoch na banány, mandarínky, pomaranče. Ja si spomínam na prací prášok.

Cŕŕŕŕn, cŕŕŕŕn, zazvonil nervózne zvonček.
„Kto je?“ spýtal som sa za zatvorenými dverami.
„Tu je suseda,” ozvalo sa spoza dverí.
Vyskočil som na šamlík a pozrel sa cez nespisovné kukátko, aby som si overil, či je za dverami naozaj pani suseda. Lebo vtedy by nestačila falošná fotka v profile. Našťastie to bola ona.
Otvoril som dvere a pozdravil: „Dobrý deň.”
„Ahoj, kedy príde mama domov?”
„Ja neviem, asi po práci?”
„Ach, to už bude neskoro,” zatvárila sa pani suseda ustarostene, „lebo do zeleného obchodu priviezli prášok na pranie a kým príde mama z práce, tak sa môže minúť. Mohol by si ísť a kúpiť aspoň dva?”
„Dobre pôjdem,” potešil som sa.

Za socíku všeličo chýbalo, ale na druhej strane bolo viac času, lebo nebolo toľko možností ako ho zabíjať. Zvykne sa tvrdiť, že sme veľa pozerali do televízora, ale zas nie každý bol úplne namäkko z monoskopu sprevádzaného jedno kilohertzovým pískaním. Takže nákup pracieho prášku bol optimálny spôsob, ako si vyplniť čas. 

Vyrazil som, s presvedčením, že o chvíľu som späť. Prišiel som pred obchod a pochopil som, že na otočku to nebude. Pred obchodom stál aspoň tridsať metrov dlhý rad. Postavil som sa teda na koniec a začal som trpezlivo čakať. Ale nebola to žiadna nuda. Všeličo som sa dozvedel.

„Vraj nebude cukor,” povedala jedna pani.
„A ktorý?” spýtala sa iná pred ňou.
„Kockový.”
„Kockový?” ozvala sa zdesene pani, ktorá sa medzičasom postavila za mňa, „no, ale veď to je už nehorázne. To ako si budeme sladiť kávu? Snáď nie kryštálovým?”
„Pokoj ľudia, v Rumunsku takto stoja na mäso, ale nie je to mäso, je to len slanina,” zapojil sa flegmaticky pán pred nami.
„Keby slanina, len kože, bola som tam v lete na dovolenke,” dodala pani, ktorá priniesla zdrvujúcu správu o kockovom cukre.

Keď som sa po trištvrte hodinke dostal ku košíku bol som zaskočený, ako málo ľudí bolo v samoobsluhe. Väčšinou to bolo naopak, vonku prázdno, vnútri plno. V predajni bolo možno desať ľudí, lebo len toľko bolo košíkov. Čudné. Bol som presvedčený, že ich obvykle mali viac. 

Prestal som riešiť počty a rázne som zamieril do oddelenia s drogériou. Vedel som, že mama kupuje väčšie balenia, takže pri pohľade na to čo som uvidel, mi na chvíľu zamrzla mozgová činnosť. Balenie prášku sa podobalo mierne urastenej sestre škatuľky od tiktaku.

 Suseda hovorila, že mám zobrať dva prášky, ale ja som sa rozhodol zobrať aspoň štyri, lebo veď takáto jedna škatuľka je tak na jedno pranie, zamyslel som sa, akoby som vedel koľko prášku sa dáva do práčky. Prišiel som k pokladni vyložil prášky a vybral peniaze.

„Zlatíčko, kúpiť môžeš naraz len dve balenia,” povedala predavačka a dva prášky si odložila dole k nohám.
„Ale veď to je málo,” protestoval som.
„Môžeš sa otočiť a prísť pre ďalšie,” usmiala sa.

S výrazom v tvári, ako po konzumácii pol deci octu, som vyšiel von. Idem ešte raz, povedal som si a zaradil sa na koniec radu.

„Takto ti ďalšie nepredajú, keď uvidia, že už dva máš,” upozornila ma pani predo mnou.
„Ale veď tieto som už zaplatil,” oponoval som.
„Ja viem, ale mne tiež odmietli predať ďalšie keď videli, že už dva mám. Musíš ich odniesť domov, ak chceš kúpiť ďalšie.”

Mal som zmiešané pocity. Nie že by som mal čo iné robiť, ale na druhej strane, niekedy dobrá nuda nie je zlá. Napriek pochybnostiam som odniesol prášky domov a vrátil sa späť. Rad udržiaval konštantnú dĺžku, skoro by som povedal, že na centimetre. Keby to chcel niekto spočítať, tak asi nemá šancu. 

Mohlo by to snáď korelovať s počtom košíkov v predajni, vzťahom k pracím práškom a ochotou obetovať istý čas. Lebo toto veru nebola zábavka pre hyperaktívnych. Naopak, bol to až zenový tréning v trpezlivosti. Na záver tretieho nákupu som si povedal, že už hádam stačí. 

Mama sa mala o chvíľu vrátiť z práce, ja som popoludnie strávil lepšie než prepínaním šiestich televíznych programov v televízore alebo predstieraním záujmu o prípravu do školy. Do košíka som teda prihodil zaslúženú odmenu v podobe čokoládových bonbónov, domov som priniesol posledné dva prášky, sadol som si do obývačky a vychutnával svoju voňavú sladkú odmenu. 

O chvíľu prišla mama.

„Ahoj, nakúpil som prášky na pranie,” vybehol som do chodby.
„Dobre si urobil, aj keď minule som nakúpila do zásoby,” a ukázala mi niekoľko škatúľ pracieho prášku v skrini.
„Aha, no to som nevedel,” odpovedal som sklamane.
„Nevadí, to sa predsa nepokazí,” uistila ma mama, „navyše mám tu pre prípad núdze jadrové mydlo, takže špinaví nebudeme.”

Čo je to jadrové mydlo som vôbec netušil, ale vedel som čo sú jadrové zbrane. Veľa sa o nich hovorilo, lebo zlí imperialisti ich na nás mierili. Aj my sme mierili tie naše na nich, ale samozrejme obranne. Nebolo síce jasné kto sa pred kým bráni, ani to ako sa dá jadrovými zbraňami brániť proti iným jadrovým zbraniam, ale bol som rád, že aj my máme doma v kúpeľni výdobytky jadrového programu. Pri večeri som rozprával svoj zážitok z popoludnia a stále mi vŕtalo v hlave prečo bolo v obchode tak málo košíkov.

„No to je jasné,” skonštatoval tato, „odložili košíky do skladu, aby sa im celá predajňa nenaplnila ľuďmi a prášky by sa tak vypredali za pol hodinu.”
„Veď to je jedno, aj tak ich nakoniec predali,” nerozumel som.
„Vieš keby sme žili v normálnej krajine, nemuseli by sme riešiť to či, kedy a koľko prášku na pranie alebo čohokoľvek iného si kúpime. Kúpili by sme si to vtedy, kedy by sme to potrebovali a nie len vtedy, keď to je,” vysvetlil mi tato.

Vtedy mi to prišlo, akoby hovoril o nejakom inom, paralelnom vesmíre.

Martin Miler

autor je psychológ