Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Ak vtedy, v júli, dosiahla teplota tridsať stupňov, mysleli sme si, že zhoríme od tepla. Ak bolo niekedy o stupeň či dva viac, tak bolo teplo také neznesiteľné, že nepomáhalo ani fantazírovanie o mrazničke plnej ruskej zmrzliny. Občas pomohla tá zmrzlina, ale úplne najlepšie bolo, vnoriť sa do vábivých, chladivých vôd Slnečných jazier v Senci.
Už vtedy to bol komplex s vybudovaným ubytovaním, občerstvením a platením za vstup. Nie však zo strany od Réci. Tam už síce jazerá dorazili, ale civilizácia ešte, našťastie, nie. Sporiadaní turisti z diaľav prichádzali k jazerám cez hlavné vstupy od Senca, ale my, sme boli takmer miestni, tak sme vedeli, kadiaľ ísť.
Auto sme obvykle odstavili na príjazdovej ceste, najlepšie v tieni a vybrali sme sa k vode. Je zvláštne, že posledný úsek cesty, nech by bol akýkoľvek krátky, je vždy ten najdlhší. Napokon sme vždy, aj napriek Zenonovmu paradoxu, prišli do cieľa.
Priezračné vody s temnou hlbinou, ma lákali do svojej vychladenej náruče.
Zhodenie trička, vykopnutie šľapiek a skok do vody. Realitu rozpáleného, vysušeného vzduchu v čriepku sekundy vystriedal chladivo-šumivý zábal penivej vody. Nikdy som si nebol celkom istý, či tie bublinky spôsoboval vzduch, ktorý som pri skoku do nej vtiahol alebo zovrela na mojej rozpálenej pokožke. Ovlažený som sa vynoril nad hladinu.
„Je fantastická,“ oznámil som ostatným, lebo v takýchto chvíľach nebol žiadny dôvod klamať.
Ďalší postup býval nasledovný. Opakované vybiehanie z vody a opätovné skákanie do nej. Občasné pokusy o plávanie, ktoré ma nikdy nebavilo, striedané s pokusmi o šnorchľovacie potápanie, ktoré ma bavilo vždy. Bol som nadšeným sledovateľom prírodopisných seriálov s Jacquesom Cousteauom.
Predstavoval som si, ako plávam ponad polia koralových útesov, obklopený nekonečným oceánom. Realita seneckých jazier bývala prostejšia. Kde tu drobné rybičky a koberec vodných rastlín. Hoci máme všetci spoločný pôvod vo vodách pravekých oceánov, ryby na tom boli vždy lepšie.
Nech som sa snažil akokoľvek, nakoniec každý pokus o chytenie aspoň jednej, maličkej rybičky, skončil neúspechom.
Tato zvyčajne navrhoval, aby som sa pokúsil presvedčiť ich, nech vyjdú na breh, ale ani toto nefungovalo. S rastlinami to bolo jednoduchšie. Stačilo sa ponoriť dostatočne hlboko a odtrhnúť si. Lenže tri metre pod vodou, sú tak neuveriteľne hlboko, ako keby som na suchu mal prejsť, aspoň tridsať.
Navyše v takej hĺbke som mal vždy ušné bubienky vtlačené až kamsi do mozgu. Ale nakoniec, sa to vždy, najneskôr na dvadsiaty pokus, podarilo. Dôvod takéhoto zberu bol jasný, ozvláštniť flóru domáceho akvária.
Záver nášho pobytu na jazerách bol vždy rovnaký. Hoci som nikdy nepochopil prečo, tak vždy sme nakoniec odišli. Akoby existovala nejaká sila, ktorá človeka núti opustiť to, čo mu robí dobre, čo ho teší a chladí a vrátila ho späť do rozdúchanej vyhne letného dňa.
Na Slnečné jazerá v Senci aj teraz chodím rád. Len škoda, že voda už nie je taká priezračná a čistá.
Autor je psychológ
