Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
V živote školáka nebýva veľa dní, na ktoré by sa tešil. Jeden taký deň, aspoň pre mňa bol. Posledný deň školského roka. Stačilo trošku lepšie sa obliecť, vziať kvety pre súdružku učiteľku a obal na vysvedčenie. Pobyt v škole býval v tento deň krátky a výrazne nasiaknutý prázdninami. Atmosféra na školskom dvore aj v škole bola celá taká, nepravá, neškolská.
Najprv prišli slávnostné príhovory, čas, kedy som už mohol zapnúť svoje vnútorné vysielanie a vypustiť predprázdninovú fantáziu na plné gule. Keď príhovory skončili, začalo sa rozdávanie vysvedčení. Ak niekedy, niekomu, niečo kalilo radosť z tohto dňa, tak to bol tento papier, popísaný známkami.
Niektorí totiž mali doma vážne problémy vysvetliť, ako sa im tie vysoké čísla dostali na ich vysvedčenie. Pokiaľ ja viem, tak tieto známky zvykli byť výsledkom celoročnej práce žiaka, ale zrejme niektorým rodičom toto vysvetlenie nestačilo. Zaujímavé, že keď boli tie čísla nízke, nikoho to až tak nezaujímalo.
Pre mňa, so známkami na konci roka, počas základnej školy, nejaký zásadný problém nebol. Moje stabilné, najvyššie položené stupne v podobe troch dvojok, boli, síce nie s nadšením, ale akceptované. Po návrate zo školy, bola procedúra každý rok v podstate rovnaká.
Prezliecť sa do niečoho normálneho, pobaliť sa, počkať na rodičov, kým prídu z práce a vyraziť k babke na dedinu. Balenie spočívalo v zobratí si aktuálne rozčítanej knižky, nič iné už som nepotreboval, všetko bolo u babky. Funkciu časovej relativity napĺňania očakávaní budem podrobnejšie rozoberať inokedy, tu len spomeniem, že dočkať sa príchodu rodičov z práce, bola rozhodne najnáročnejšia úloha, konca školského roka.
Keď konečne dorazili, tak sme vyrazili. Cesta mestom už vtedy vedela byť zapchatá. Asi všetci, ktorí mali vtedy autá do nich nastúpili a utekali preč. Keď nás konečne Bratislava vypľula, tak sa pred nami rozprestrela známa cesta. Lemovali ju polia rôznych farieb, plodín úžitkových aj užitočných. Takých, ktorých čas sa blížil k zlatému vyvrcholeniu, aj tých, ktoré mali cieľ ešte v nedohľadne. Osamelý strom na kopčeku v strede poľa, žiadne billboardy.
Posledný úsek cesty bol pre mňa vždy ten najslastnejší. Ľavotočivá zákruta, mierna tiahla pravotočivá. Krátke stúpanie nahor, povznášajúce klesanie nadol, s pocitom beztiažového stavu v žalúdku a na konci, na kopci honosiaci sa kostol. Už sme tu! Od kostola je to naozaj na jedno kýchnutie. V hlave sa mi rozsvietili všetky kontrolky signalizujúce úplné blaho. Zastavili sme pred modrou bránou a ja som z auta vystrelil ako náhodne odpálená taktická raketa, samozrejme obranného typu.
Prvé medzipristátie bolo v babkinej kuchyni, kde som v rýchlosti odložil knihu, pozdravil babku a plynule plachtil až do záhrady. Rozpálená pôda letného dňa už prinášala svoje plody. Jahody, maliny, hrášok. Po rýchlom občerstvení som ešte musel skontrolovať pole. Nie magnetické ani elektrické, ale to za cintorínom. Vybehol som po drevených schodoch hore na povalu. Ak bolo vonku teplo ako v pekle, tak na povale bolo pre istotu ešte prikúrené, teda aspoň to tak vyzeralo.
Otvoril som malé okienko a vyzrel von. Pomedzi vrcholčeky topoľov bolo vidno pole za cintorínom. Ak malo farbu konvergujúcu ku zlatej, tak na ňom bolo obilie, ak bolo zelené, tak tam bola kukurica. Tento rok sme mali zelenú, teda jasné povolenie tešiť sa na chutnú hostinu. Keď už som bol na povale, skontroloval som čo starého pribudlo. V novinách z čias, v ktorých by som neočakával, že už mohla existovať tlač, boli zabalené lustre, vázy, obrázky, zrkadlá a všeličo iné.
Biela kolíska, na konci mojej púte, stále fungovala. Stačilo ju zľahka postrčiť a ona sa začala lenivo, uspávajúco, hojdať z boka na bok, z boka na bok, z boka na bok. Po zbežnej kontrole som zistil, že nič nového starého tam nie je. Vyprahnutý, ako po týždňovom pobyte bez občerstvenia na púšti, som sa skotúľal dolu schodmi.
Iba jedno miesto v dome mohlo zmierniť toto utrpenie. V kuchyni, na vodovej lavičke, stálo vedro s čerstvo nabranou vodou zo studne. Voda bola priezračná, vedro orosené. Nabral som si, napil som sa, rozplynul som sa a prázdniny mohli začať.
Foto: archív MM, Autor je psychológ
