Martin Miler: Traja pátrači v Trenčíne

Väčšinu letných prázdnin sme trávili u babky na dedine. Občas sme, ale zašli aj k druhým starým rodičom, ktorí bývali v Trenčíne. Boli to také iné prázdniny, v meste, s mladšími sesternicami a bratrancom. Hoci bol Trenčín aj vtedy na Slovensku, tak u babky a dedka se mluvilo česky.

To bolo spôsobené faktom, že obaja pochádzali, z českej časti, našej vlasti. Teda presnejšie babka z južnej Moravy a dedko zo severných Čiech. V Trenčíne žili preto, lebo tam mal dedko prácu a vlastne aj babka. Obľúbenou zábavou nás detí bývalo napríklad zariaďovanie bývania v sústave kríkov na neďalekom školskom dvore. 

Alebo tiež nazbieranie veľkého množstva javorových semiačok, ktoré sme potom hromadne, vypúšťali z balkóna a ony, sa ako desiatky malých vrtuľníčkov, znášali na trávu pred domom. Tam sme ich opäť pozbierali a znovu a znovu a znovu vypúšťali. Toto všetko boli neškodné a tolerovateľné činnosti.

Aj keď je pravda, že to naše lietanie, hore, dolu po schodoch, nebolo asi každému pochuti. Toto leto však pribudol nový prvok, traja pátrači. Nie, že by tam zavítali osobne. Prišli v knihe a v mojej mysli. 

Starí rodičia býval v bytovom dome, ktorý bol súčasťou ďalších bytových domov a všetky boli navzájom spojené spoločnou pivničnou chodbou. Bolo to miesto úplne ako stvorené pre záhadu. Teda, pokiaľ tam bola tma. 

Keď sa zažalo, bola to dosť nuda. To znamenalo, že pátranie po záhade vyžadovalo iný zdroj svetla, než bola žiarovka v pivnici. Našťastie dedko mal doma dosť ručných bateriek.

Jedného dňa sme sa, spolu s najstaršou sesternicou, vytratili von so zámienkou, že musíme ísť len my dvaja. Zobrať mladších súrodencov, na tajnú a nebezpečnú výpravu, za záhadou neosvetlenej pivnice, neprichádzalo do úvahy. Mladší súrodenci by mohli, vo svojom nadšení, vytárať tajné zistenia, nepovolaným osobám a to sme nemohli riskovať. Vo svetle baterky vyzeralo všetko záhadne až desivo. 

Všetky takéto objavy bolo treba označiť. Tak sme, kriedou napísanými otáznikmi, označili všetko, čo nám prišlo do cesty. Tým sme považovali svoju misiu za ukončenú a záhadu za odhalenú. Okolnosti nabrali iný smer, keď sa ma babka na druhý deň ráno opýtala:

„Martine, nevíš něco o těch otaznících ve sklepě?“

„Otázniky v pivnici?“ zatváril som sa nechápavo, ako by išlo o záhadu bermudského trojuholníka.

„Byla tady paní suseda a říkala, že sklep je celý popsaný křídovými otazníky a ptala se mně jestli o tom něco nevím.“

Nebol som práve preborník v klamaní, ale vyzradiť záhadu pivnice som nemohol.

„Môžem sa na to ísť pozrieť. Možno sa mi podarí, tú záhadu vyriešiť,“ a už som sa chcel vypariť.

„Dobře, počkej a co si dáš k snědku?“ opýtala sa babka a ja som vedel, že je zle.

„No, chlebík. A diétnu salámu. A cibuľku,“ moja obvyklá odpoveď.

„Ale vždyť tos měl včera i předevčírem. Nemůžeš pořád jíst to samý,“ babkina obvyklá reakcia.

„Keď ja iné veci veľmi neľúbim.“

„No, ale předse nemůžeš pořád jíst jenom to, co ti chutná.“

„Tak potom si dám, diétne párky. S chlebíkom.“

„To je, ale to samý, jen ohřátý. Teda já bych tě raději šatila, než živila.“

„Veď to, čo ja zjem, je lacnejšie, než nejaké oblečenie?“ nechápal som.

„Levnější to je, ale radost z toho člověk nemá. Já bych ti kupříkladu mohla vařit každý den jiný jídlo z brambor a za měsíc by se žádné neopakovalo.“ 

Tu mi už došli argumenty. Nechápal som, prečo by niekto varil každý deň iné jedlo, keď mohol variť stále to isté. Túto záhadu som rozlúštiť nevedel, tak som radšej išiel vyriešiť tie otázniky. 

Keď som v pivnici zažal to nudné svetlo, tak som zistil, že je fakt skoro celá popísaná otáznikmi. Čo? Zhrozil som sa, včera to tu takto určite nevyzeralo. Napriek môjmu pocitu a nechápaniu, fakty hovorili jednoznačne, boli to naše otázniky.

Jasné bolo, že sa ich musím nejako zbaviť. Pokúsil som sa ich utrieť rukou. Na počudovanie to išlo celkom ľahko, len ruky som mal o chvíľu celé od kriedy a teda neschopné ďalšej akcie. Potreboval som si ich ísť umyť a vymyslieť niečo inteligentnejšie. Napadlo mi zobrať si metličku. 

Išlo to s ňou veľmi dobre, len o chvíľu to v pivnici vyzeralo ako v parnej saune. Kriedový prach poletoval všade naokolo, ale otázniky boli preč. Okrem jedného, na plechových dverách rozvodnej skrine. Bol elegantný, misteriózny, dokonalý. Chcel som, aby tam ostal, ako pamiatka, na túto záhadu. Zvyšok dňa prebehol bez ťažkostí. Len večer si babka spomenula na otázniky.

„Martine, tak jak je to s těmi otazníky ve sklepě?“

„No ja neviem, veď sa môžeme ísť pozrieť.“

Zišli sme do pivnice a babka zažala svetlo. Všetko bolo v poriadku, len na hnedých plechových dvierkach svietil jeden dokonalý otáznik.

„Vždyť je tady jenom jeden, co to ta paní suseda plete,“ skonštatovala babka. „To jde přeci setřít i rukou,“ a ráznym pohybom ruky zotrela môj majsterštyk.

V tom okamihu sa záhada troch pátračov v Trenčíne, stratila v bezodnej priepasti vymazanej minulosti. Ostal len odtlačok v mojej mysli.

Martin Miler

Autor je psychológ

 [DISPLAY_ULTIMATE_SOCIAL_ICONS]