Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Ako bolo na konci školského roka pravdou, že som sa tešil na prázdniny, tak bolo pravdou, že som sa na konci prázdnin tešil do školy. Teda vlastne viac, ako do samotnej školy, som sa tešil na kamarátov.
Po dvoch mesiacoch prázdnin mal každý veľa nových zážitkov a tie bolo treba zdieľať. Lebo, vtedy sa dalo iba osobne. Dobre, dalo sa aj cez telefón, ale ten sme napríklad my u babky nemali. No a kamaráti tiež nemohli, len tak, volať z pevnej linky niekde na dovolenke. Načo by to aj robili, keď o nič vážne nešlo. Keď vtedy niekto volal z dovolenky, bolo jasné, že je zle.
Stretnúť sa, zhodnotiť stav opálenia pokožky, dĺžku vlasov, ukázať suveníry či fotky z ciest alebo iné poklady, to sa robilo osobne.
Napríklad Fezo raz priniesol, z prázdnin u babky, indiánsku fajku, ktorú si sám vyrobil z hliny a kusu dutej stonky akejsi rastliny. Vtedy ma veľmi štvalo, že u mojej babky nebola hlina, z ktorej by sa taká fajka dala vyrobiť. No treba povedať, že zasa taký veľký problém to nebol, lebo na vyfajčenie fajky mieru stačila jedna a tú mal Fezo, takže sme sa podelili.
V inom roku zasa priniesol fotografie z ciest po Juhoslávii. Najlepšie boli tie z Plitvických jazier. Jazerá, okolitá príroda, kopce, roviny. Prečo? Lebo tam sa natáčali filmy o našom najväčšom hrdinovi, Winnetouovi. No samozrejme, že to boli čierno-biele fotky. Kto by si mohlo dovoliť, dať deväť korún za farebnú, keď čierno-biela stála jednu?
A to už vôbec netuším koľko stál farebný film! Nám čierno-biele neprekážali. Naša fantázia hravo premenila rôzne odtiene sivej do žiarivých farieb. Azúrovo modrá voda, prenikavo biely vápenec, zožltnutá tráva, zelené lesy a uprostred toho my všetci, bojujúci po boku našich hrdinov.
No, ale na začiatku školského roka, tu predsa len bola aj škola.
Niekde na pozadí bežali obvyklé príhovory, súdružka učiteľka nás vítala s víziou nového začiatku a nádejou, že tento rok to môže byť všetko inak, len treba začať hneď na začiatku a všetci vďaka svojmu úsiliu môžeme byť úspešnejší než sme boli doteraz. Zdá sa, že viera v trvalo udržateľný rozvoj bola prítomná už vtedy. Ja za seba si pamätám, ako mi na začiatku nového školského roka učivo z toho predošlého, prišlo ako samozrejmosť.
Nechápal som, že som ešte pred pár mesiacmi niečo nechápal. Neviem čím to bolo. Možno len vietor vyfúkal a voda vymyla čo nebolo dôležité. Alebo si hlava oddýchla a všetko ťažké bolo odrazu ľahké a možno si neuróny v mojom mozgu stihli pevnejšie podať ruky. Kto vie?
Keby som vtedy išiel do toho ročníka, ktorý som už absolvoval, bolo by mi všetko hneď jasné. Všetko by som vedel, bol by som najlepší. Lenže ja nie. Ja som musel ísť ďalej. Vždy som sa musel trepať vyššie. Tam ma čakali nové vedomosti, nové písomky, nové strachy, ale aj nové zážitky.
Našťastie so starými kamarátmi a kvôli tomu sa to rozhodne oplatilo. Teda až do chvíle, keď som opustil základnú školu, ale o tom inokedy.