Moju Smrť som stretla 36-ročná. Lekárka vytreštila oči. Triasli sa jej ruky. Odmietla povedať, čo zistila.

Zoznámila som sa s vlastnou Smrťou

„Vaša smrť vám poklopká po pleci alebo vás chytí za ruku a povie, poď so mnou, nastal čas. Možno sa to stane, keď budete chorí ležať v horúčke, keď vám zabehne kúsok suchého chleba alebo keď spadnete z vysokej budovy. Uprostred vašich bolestí a utrpenia k vám láskavo podíde smrť a povie vám, len pokoj, dieťa, poď so mnou a vy s ňou nasadnete na čln a plavíte sa cez jazero do hmly.“ *

Všetko živé sa rodí pre to, aby raz zomrelo.

Smrť je súčasťou života. Bez ohľadu na to, či sa to človeku páči, alebo nie. Väčšine ľudí sa predstava vlastnej smrti a smrteľnosti nepáči. Vytesnili ju zo svojho života. A naivne dúfajú, že smrť na nich zabudne. Ale posledné dva roky sa nám pripomína stále viac. Prišiel čas otvoriť oči a znova ju prijať do nášho života. Lebo spolu s ňou sa nám žije oveľa ľahšie.

S mojou Smrťou som sa zoznámila, keď som mala 36 rokov. Počas vyšetrenia doktorka vytreštila oči a začali sa jej triasť ruky. Odmietla mi povedať, čo zistila. Vraj som inteligentná, veď mám vysokoškolské vzdelanie, tak si to viem nájsť na internete. Na lekárskej správe pre istotu kód diagnózy prešla čiernou fixkou. Aby som to hľadanie nemala také jednoduché. A mám s tým ísť na onkológiu. Vlastne som tam mala ísť ešte včera.

O mesiac som sa prebrala po operácii v nemocničnej izbe.

Tesne pred ňou si ma zavolal primár a povedal, že je to horšie, ako mi tvrdili nedávno. Mám dve možnosti. Prvá – podpíšem súhlas s oveľa radikálnejšou operáciou. Druhá – zbalím sa a pôjdem domov. Druhá vzhľadom na okolnosti už nebola reálna. Bola som nútená dobrovoľne podpísať.

A tak som ležala na izbe a začínala premýšľať, čo ďalej. Prišla som na jedinú vec – môj bývalý život sa skončil. Už budem život rozdeľovať na PRED a PO. Ak nejaké PO vôbec bude. Lebo som si uvedomila, že môžem zomrieť. Nie niekedy, raz, vo vzdialenej budúcnosti. Čoskoro. O pár týždňov, mesiacov. Stačí sa (ne)správne rozhodnúť. Veď doktori sa tvárili, že bez ich „liečby“ sa nedožijem kontroly (o pol roka).

Odrazu som mala pocit, že Smrť stojí pri mojej posteli.

A ja som odvracala hlavu. A zatvárala oči. Bála som sa jej. Nechcela som ju vidieť. Nechcela som ani vedieť, že existuje. Napriek tomu tam stále bola. S láskou a súcitom na mňa pozerala. Ako najlepšia kamoška. Veď ňou aj vždy bola. Len ja som ju celý život ignorovala a odháňala. Konečne som to všetko začínala chápať. Po návrate z nemocnice som sa s ňou začala rozprávať. Pomaly, postupne. Lebo občas to poriadne bolelo. Strach sa strácal. Ľady sa topili. Trvalo pár mesiacov, kým som ju prijala.

Odvtedy sa na svet pozerám inak.

Nenadávam, že treba vysávať a mne sa nechce. Som vďačná za to, že môžem povysávať. Lebo boli časy, kedy som to 3 mesiace nedokázala.

Všetko závisí od uhla pohľadu. Sú veci, ktoré nemôžem zmeniť. Ale môžem zmeniť svoj pohľad na ne. A tým zmením všetko.

Už viem, že nikdy nikde nie som sama. Moja Smrť je mojou najlepšou kamoškou. Lebo je so mnou doslova celý môj život. Keď príde môj čas, s láskou ma prevedie na druhú stranu. Kým sa tak stane, spolu s ňou si užívam každý jeden deň nášho spoločného života PO.

*Úryvok z knihy Jantárový ďalekohľad, Philip Pullman, Ikar 2007

Sylvia Smatanová

Korektúry: Katarína Málková