Monika Macháčková: Ohluchli sme? Alebo je doba hlucháňov?

Bývam v paneláku. Nie, nemusíte mi kondolovať a vyjadrovať počudovanie nad tým, ako to vydržím. Dá sa to. I keď zvykanie si bolo dosť ťažké. Keď vyrastiete a dlhý čas žijete v rodinnom dome, presťahovanie sa do paneláka je pomerne slušný šok. Zrazu máte celkom uspokojivý prehľad o tom, čo sa deje v okolitých domácnostiach.Poznáte frekvenciu návštev toalety v byte nad vami, ste nechtiac informovaní, kedy sa sused odvedľa vrátil z priateľského posedenia /a v akom stave/, či sa to jeho manželke páčilo, alebo nie ….Máte prehľad, koho rodičia naučili zdraviť,alebo používať kľučku na dverách.

Veru, kľučky sú problém! Na dome, kde sme žili desať rokov, boli ťažké železné vchodové dvere. Bolo na nich síce namontované „Brano, zatvírá samo“, ale nefungovalo. Zo štrnástich domácností sme boli tuším jediní, čo sa neštítili dvere pridržať a zavrieť NORMÁLNE. Väčšina dvere otvorila a pustila…

Zvuk, ktorý nasledoval, bol dosť podobný zemetraseniu. V prvých mesiacoch „panelákového žitia“ som rozmýšľala nad tým, prečo to tak robia a či im ten strašidelný rámus neprekáža. Potom som prestala. Objavila som tajomstvo. Žila som v hluchom dome. Lebo len hluchí ľudia môžu ráno o piatej diskutovať intenzitou megafónu a cupitať pritom drevákmi po plávajúcej podlahe.

Postupom času prišlo k zmiereniu, lebo som si začala nahovárať, že ak väčšina obyvateľov býva v tomto dome už dlhší čas a sú celkom ok, tak chyba je vo mne. Ešte musím na svojej hluchote popracovať. Dúfala som, že jedného krásneho dňa sa možno dočkám aj ja. Ohluchnem a nič mi už nebude prekážať. Zaradím sa do komunity, budem spokojne trieskať dverami a kúpim si dreváky.

Ale vzdala som to.

Presťahovala som sa.

Tu nemáme ťažké kovové dvere, ale nové, ktoré sa zatvárajú potichúčky.

Trochu ešte treba popracovať na používaní kľučiek v okolitých bytoch, ale je to neporovnateľne lepšie.

Medzitým jeden kamarát vymyslel super termín – hlucháň.

Nie je zo živočíšnej ríše, ako by ste si na prvé počutie mohli myslieť.

Označujeme ním tých vodičov, čo majú potrebu celému okoliu demonštrovať svoj hudobný vkus, resp. skôr nevkus. Idú po ceste a sú ako kolotočári, z auta im reve doširoka-doďaleka zásadne zlá hudba.

Ešte som nikoho takého nezažila, že by mu hral nahlas napríklad Mozart.

Naozaj ma každodenný život presviedča, že sme k sebe netolerantní. Hulákame bez ohľadu na hodinu, miesto a situáciu. Nezaujíma nás, že je hlboko po polnoci a niekto možno už spí. A pri otvorenom okne, keď je tak šialene teplo. Dôležité je, že ideme z posedenia, kde bolo parádne! Tak prečo si nezaspievať, alebo s kamošmi sa ešte nesmiať na vtipe, ktorý pred dvoma hodinami niekto v spoločnosti povedal?

No povedzte, som trápna, keď chcem v noci spať a mať pokoj?

A vy, aké máte zážitky s hlucháňmi?

Monika Macháčková

Autorka je redaktorka a spisovateľka