Monika Macháčková: Zamyslenie po 40ke. O stratách, živote a smrti

Ak sme 40plus, dostávame sa do obdobia, kedy je život fajn, deti väčšinou už sú dosť veľké, kariéra i život majú svoje ustálené plynutie…ale to nie je všetko. Práve v tomto veku sa môžu objaviť aj prekvapenia o aké nestojíme, a do nášho života sa vplazia aj smutné veci.

Áno, ak máme vyše štyridsať, naši rodičia majú už dosť rokov a môže sa stať, že odídu.

Je to smutná téma, ale treba o nej hovoriť. Aj ja som žila v klamnej predstave, že mojich rodičov sa toto predsa týkať nemôže. Nemôžu odísť a nechať ma tu s mojím životom, radosťami a trápeniami. Boli tu vždy, od prvej sekundy môjho života a chcem aby tu boli navždy.

Lenže takto to na svete nefunguje.

A viete, čo je najhoršie?

Že ak aj prijmete myšlienku, že sa to raz stane, keď ten deň príde, žiadna teória a predchádzajúce prijatie nepomáhajú.

Smrť je tu a týka sa nás všetkých. V tom je jej spravodlivosť.

Keď som bola mladšia, dívala som sa na ňu ako na niečo strašné, desivé, boľavé. Mala som z nej hrôzu.

Prvýkrát sa ma bližšie dotkla, keď som mala dvadsaťštyri rokov. Zomrela mamina sestra, ktorá bola iba o dvanásť rokov staršia odo mňa. Bola ako moja sestra, nie teta. Dodnes si pamätám, ako som sa nedokázala utíšiť, plakala som dni a noci, nadávala na celý svet i Vesmír. Lebo odišla moja skorosestra, priateľka a matka troch malých detí. Nebolo to spravodlivé.

Potom odchádzali starí rodičia. Veľmi to bolelo.

Odišiel s nimi kus môjho sveta.

A potom som videla skvelý dokumentárny seriál Brána smrti.Mnoho aspektov tejto fázy nášho bytia som vďaka nemu pochopila. Už sa nebojím, snažím sa smrť prijať ako súčasť života. Lebo presne k nej celý náš život spejeme. Oveľa dôležitejšie, ako báť sa jej, je naplniť čas hodnotným životom.

Je to len pár týždňov, čo sme do večnosti odprevadili nášho ocka. Jeho odchod bol náhly, prekvapili nás udalosti, ktoré sa nedali zvrátiť. Nebudem písať, že to bolelo, lebo to je samozrejmé. Ani opisovať, ako som prvú noc nezažmúrila oka. Ako som ho cítila pri sebe, a vlastne cítim stále.

Dostala som veľký dar, ktorý, sa žiaľbohu nepošťastí každému. Mohla som sa s ním rozlúčiť.

Nikdy predtým som neverila, že je to taký dôležitý akt. Ale verte, že je. Veľmi to pomohlo mne a nádejám sa, že aj jemu.

Je to veľký a silný zážitok. Ani narodenie syna sa ma tak intenzívne nedotklo.

Držala som ho za ruku, prosila o odpustenie za všetko, čím som ho nahnevala a ranila. Ďakovala za všetko, čo mi kedy dal do života. Za každú radu, pochvalu, za všetko, čo ma naučil. Pošepla som mu do ucha, že prežil krásny život a nikdy na neho nezabudnem a zaželala som mu šťastnú cestu.

Neviem, kam odišla jeho duša. Nie som ortodoxne veriaca v náboženskom výklade viery. Verím ale v nezničiteľnosť energie, vrátane tej ľudskej.

A prečo toto všetko vlastne píšem? Okrem toho, že sa s tým potrebujem ešte stále vyrovnávať…

Je to veľmi jednoduchá, nespočetnekrát opakovaná myšlienka.

Prosím vás, žite a ľúbte naplno. Buďte so svojimi najbližšími. Rozprávajte sa a počúvajte ich. Nie sme tu naveky.

Monika Macháčková