Možno rozprávky pozeráme preto, lebo sú poslami niečoho krásneho, čo sa zo spoločnosti pomaly vytráca…

Možno rozprávky pozeráme preto, lebo sú poslami niečoho krásneho, čo sa zo spoločnosti pomaly vytráca…

V domove seniorov sa zoznamujem s jeho obyvateľmi obvyklým spôsobom. Navštevujem jednotlivé izby klientov a vediem s nimi rozhovor. Začíname spoločenskými témami a prejdeme aj do tém súkromnejších.

V jednej z izieb domova býva starší pán. Je nemobilný, väčšinu času leží na posteli, alebo sedí v invalidnom vozíku.

„Ako trávite čas, keď nie ste v spoločenskej miestnosti, alebo cez víkend?“ Opýtam sa.

„Nebudete mi možno veriť, ale najradšej pozerám animované filmy a rozprávky pre najmenších,“ odpovedá starší pán a pomocou diaľkového ovládača mi ukazuje jeho obľúbený televízny kanál.

Môj otec, ako mladý zdravý človek, si každú nedeľu naladil rozprávku v rozhlase a spolu sme ju pri príprave raňajok počúvali. V súčasnej dobe, v stave jeho choroby sú rozprávky stále výborným pútačom jeho pozornosti.

Často ho nachádzam sediaceho v kresle pri sledovaní rozprávkových filmov. Jeho duševné rozpoloženie je oblažované príjemnou melódiou a atmosférou rozprávky. Myslím si, že rozprávky v ňom vyvolávajú spomienky na mladosť a pohodu, ktorú pri nich prežíval.




Zaujímavé, podobný stav si uvedomujem aj sama na sebe.

Ako 12 – 13 ročná som milovala rozprávku, ktorú poznáme asi všetci. Dnes mám päťdesiatjeden rokov a dokážem si tú istú rozprávku pozrieť aj stýkrát, alebo ju aspoň z diaľky počúvať pri príprave večere. A nielen jednu…

UVAŽUJEM, PREČO.

Veď, rozprávka je vymyslená, tak trochu naivná aj „pritiahnutá za vlasy“. Zobrazuje lásku i morálku, ktoré v máloktorých partnerských a iných vzťahoch existujú. Často v nej víťazí dobro nad zlom. Možno rozprávky pozeráme práve preto, lebo sú poslami niečoho krásneho, čistého a srdečného, čo sa z našej spoločnosti pomaly vytráca…

Art. Jozef Lada

Posolstvo

Vo voňavom domove odpočíva
na pohovke otvorená obrázková kniha.
Kiežby náš život plynul ako v rozprávke,
kde víťazí múdrosť aj láska
nad zlobou vo falošnom ošate.
Rozprávky nie sú len rozprávkami
ale snáď aj poslami.
Čistotu srdca nesú
i hĺbku ducha, súcit medzi nami.
Ľudia starší, malí aj veľkí,
často sedávajú u farebnej telky.

Alebo nie?

Zuzana Balašovová Donátová, autorka kníh aj z prostredia hospicu a domova seniorov.

V roku 2024 pripravuje novú publikáciu, inšpiráciou jej boli postrehy a rozhovory s klientami zariadení.

 

Mohlo by vás zaujímať