Na Órave dobre, na Órave zdrávó? Pravé dobrodružstvo alebo slovenské gastronomické porno?

Na Órave dobre, na Órave zdrávó. Asi všetci veľmi dobre poznáte tento textík…

No ja som pevne rozhodnutý, že tam sa už nevrátim. Áno, idem spraviť malý návrat k jarným prázdninám a lyžovačke s dcérou. Veľa kamarátov sa ma pýtalo, ako bolo a kde sme to vlastne boli. Preto tento článok: „recenzia“.

Po ročnej prestávke sme sa teda znova vybrali na prázdninovú lyžovačku do Oravskej Lesnej, v termíne od soboty do štvrtka, teda na 5 nocí.

Rišo vybavil ubytovanie znovu v hoteli Tyrapol, kde sme už pár lyžovačiek predtým prebývali. Povedal som si, že na vine je korona, lebo nájsť hotel v rovnakom stave, ako keď sme tam bývali naposledy v roku 2017, je fakt riadne cestovanie v čase. Už vtedy to bolo retro ☹.

• Navyše, pri čekovaní som sa dozvedel, že podávajú len raňajky.
• Bazén z technických príčin nefunguje a sauny pustia, len ak nás bude min. 10. Čo som teda pochopil, že ak sa chcem saunovať, musím kúpiť 10 lístkov. A to som si myslel, že 10 lístkov naposledy kupoval Václav Otíkovi Rákosníkovi do kina, keď si chcel zašukať s manželkou bitkára Turka, vo filme „Vesničko má středisková“.

Dostali sme odpoveď aj na otázku, kde sa navečeriame: „Oproti v pizzerii alebo v penzióne Orava Village, prípadne vo vedľajšej dedine.“

Povedal som si: „Začína nám to pravé dobrodružstvo alebo, inak povedané, slovenské gastronomické porno!

Nedeľné ráno sa budíme do totálneho dažďa.

Fakt veľmi husto prší, a tak miesto lyžovania volíme celodňovú návštevu termálneho kúpaliska v Oraviciach. Super teplá voda, možnosť behať v plavkách po snehu a šialene nudný výber jedál len dával mojim spomienkam dávne črty. Ale tak, hovorím si, super. Neboli sme veľmi dlho v termáloch a pre nás dvoch tých cca 100 € za dnešný deň ako tak oželiem.

Po vyše hodine cesty do hotela sa chceme zastaviť na večeru v onej dedine pred Oravskou Lesnou. No tam už tety zametajú podlahu. Takže nič, ideme teda pozrieť penzión Orava Village, kam nás odporučili. Dorazíme tam cca 20:15 a mladá baba nás víta so slovami, že ak chceme jesť, tak len tieto jedlá môžeme, lebo oni sú len do 21:00 otvorení. Uf, poviem si, takto keby som vítal mojich zákazníkov vo firme, tak asi som za rok „na dlažbe“.

No nič, vyberáme teda z toho mála a ani nie po 5 min. príde znova baba zlatá, že teda, čo chceme, lebo kuchár je už nervózny!

Okamžite som mal chuť sa dvihnúť a ísť domov, ale kua, však keď odídem, „pomrieme od hladu“. Rišo je tak vystresovaný, že povolá najmladšiu dcéru, aby rýchlo utekala na záchod za mamou, že čo chce. Holt, ani vysrať sa nedalo.

Objednávame jedlo, ktoré je fakt chutné, perfektné, hodné chvály. Síce v cenách cca 14 € za porciu, ale fakt dobré jedlo!

Hurááá, v pondelok neprší.

Odchádzame teda konečne ráno lyžovať na celý deň. Obed si dávame pod svahom lyžiarskeho strediska Orava Snow. Jediná reštika „táckového“ štýlu a milión ľudí.
Fronty, kopec detí, ktoré tam behajú, hučia. Nedalo sa nespozorovať nervóznych rodičov, pri ktorých som pochopil pohľadom, že aj keď je pondelok, okamžite by sa radšej vrátili do práce alebo po rodinnej dovolenke budú požadovať ďalšiu dovolenku. Osamote.

Výber jedla bol široký a aj to všetko vyzeralo celkom chutne. Kvôli logistike bolo jednoduché účtovanie, 100 g = 4 €. Naberiete si, čo chcete a koľko chcete, a potom zaplatíte na váhu.

Nechápal som, koľko si moja dcérečka nabrala, a tak ja hneď za ňou som si radšej nabral menej. Však budem dojedať.
A ako som mohol očakávať, predo mnou počujem prvý problém.

Jedna baba si nabrala slivkové gule a podľa váhy jej vyšla cena 14 €.

Znovu si to teda nechala prevážiť a znovu rovnaká cena.
Na to jej chalan na pokladni hovorí: „No holt, také gule sú ťažké“. Ja som sa tam neskutočne zabával. Ale smiech mi došiel pri mojom účte s dcérečkou v sume 27 €. A to sme si dali akože aj polievky, taká malá miska bola v sume 4 €. No veru, múka šla hore, veď inak by tam tá lyžica nestála.

Na večeru sa zastavujeme opäť v penzióne Orava Village. Tentokrát radšej skôr, po 19-tej. Mám chuť na rizoto. Radšej sa opatrne spýtam, či to je talianske rizoto, odpoveď znela: „Áno“. Radšej sa spýtam, či používajú Arborio ryžu, odpoveď znela: „Samozrejme“.
A fakt. Super perfektné rizoto som dostal. Aj keď ceny „bratislavské“, kvalita jedla na tento región nad úroveň!

A zase nám prší. Utorok ráno sa budíme do dažďa.

Dáme raňajky a napráskaní jedlom si s malou hovoríme, že kašleme na to. Ľahli sme si teda do postele a spali ďalej. Zobudila nás len upratovačka o 11.30, či máme smeti: „Nič nemáme,“ kričím fúzatej tete rozospato.

Vonku zrazu neprší, a tak sa s malou oblečieme a ideme teda na poobedné lyžovanie. Ešteže nás teta zobudila, inak by sme ani nelyžovali. Rišo s rodinkou tu boli od rána.

Lyžovali sme prevažne na Kohútiku, lebo to je strmší kopec. Tá veľká známa zjazdovka OravaSnow je síce super dlhá, ale skôr ideálna pre malé deti. Pod svahom na Kohútiku je malý bufet. Tam sme sa poobede zastavili, že dáme niečo pod zub.
Ja som si dal čaj (rozumej 2dl) hotdog a dcéra Naty si brala ľadový čaj Nestea a palacinky. Baba v stánku sa ma opýta, že ako chcem ten hotdog: „Dajte tak pol na pol (kečup a horčica).“

Za toto platím 12,40 €! Podlomenie nôh z celkovej ceny simulujem akože šmykom v lyžiarkach. Lebo dostávam do rúk obyčajný malý hotdog, ktorý síce stál 3,50 €, ale ešte mi tam narátali za kečup +0,40 €, akože pol na pol.

No nič, na večeru pôjdeme na pizzu, tá je len 20 m od hotela, tam aspoň dačo ušetríme.

Do pizzerie prichádzame 19:38. Majiteľka sa nás pýta, či chceme jesť: „Jasné,“ radostne odpovedám, „veď čo by sme tu inak robili?“ No hohoho, majiteľka nám oznámi, že majú len do 20:00 otvorené a už nám nič nespraví. Ja, švárny mladík vyzerajúci sťa šťavnatý štyridsiatnik a dcérečka – blondínečka, dostávame okamžite košom. Ako keby karma Bukovského zaúčinkovala, že na noc sa žrať nemá.

Tak sme sa nasrali a znova vyrazili autom do Orava Village a dali si večeru za 30 €.

Opäť ale musím pochváliť, že to jedlo bolo super. Nemôžem napísať božské, lebo skromne poviem, že božsky varím len ja.

V stredu bude všetko inak. Už sme skúsení a vycvičení. Dávame celodňovú lyžovačku, počasie je síce divoké a pri miernom snežení, daždi, zamračenej oblohe občas vykukne aj slniečko. Proste počasie, ako keby ste ho počuli zo samotnej predpovede počasia v RTVS.

Ja, šikovný IT-čkár, okamžite radím dcérečke a strategicky si naberáme jedlo na obed. Znamená také, ktoré najmenej váži. Dokážem sa teda najesť za 6,40 €. Paráda, rehoceme sa s Naty.

Na večeru ideme s kamošom, ktorého sme náhodu stretli na svahu, do penziónu Severka, len dva domy za naším hotelom.

Dohadujeme čas 18:00, no ja s dcérou prídem až 18:30. Oni začali už jesť. Porcie veľké, jedlo také typicky slovenské. Ako tak kecáme a oni dojedajú, rád by som si aj objednal. Čašníčka však behá medzi ôsmimi stolmi, podarí sa mi ju odchytiť:
„Môžem si objednať?“ usmejem sa na ňu. Ona skríkne:
„Ježišmária, vy chcete jesť? Ja nestíham, to bude trvať vyše hodiny!“ Zmrzol mi úsmev na tvári. Hovorím si, že už vážne seriem na to! Objednávam si teda pivo a pre dcéru kofolu.
A tak kamoš s rodinkou dojedli, kecáme a kecáme, ich syn sa už ošíva. Tak reku, však poďme preč, my sme síce ani to pitie za 30 min. nedostali, ale veď nebudeme zdržovať.
Je 19:15 a snáď aspoň dnes stihneme tú pizzeriu. Ja som už, samozrejme, klial, že sem ma už nikto nedostane!
Končím! Dovi, dopo!

Našťastie, vedľa v pizzerii dostávame vytúženú pizzu. Účet za dve pizze a jedno veľké pivo je 17 €. Pri platení nechávam rovno celú dvacku aj s tringeltom. Majiteľka veľmi ďakuje. Určite si ale musí pamätať, ako nás posledne odmietla. Spravil som teda takýto výchovný experiment.

Štvrtok ráno odchádzame z hotela a platíme 60 € za dvojposteľovú izbu + 20 € za raňajky pre dvoch. Účet 400 € za retro hotel.

Ak to celé zrátam, tieto kratšie „päť-nocové“ jarné prázdniny ma stáli cca 900 €.

Mám naozaj veľmi veľa precestovaného, ale tie služby na Slovensku sú široko-ďaleko najhoršie. Ja to nechápem. Všetci vyplakávajú. Natŕčajú ruky. To fakt sme sa dostali do stavu, že treba nechať len peniaze na stole a odísť bez poskytnutia služby?

Dávam si záväzok a hovorím dcére, že budúci rok pôjdeme radšej do Dubaja alebo Egypta.

Poberáme sa po ceste domov pozrieť aspoň neďalekú Oravskú železničku.

Vláčikom sa vezieme cca 3,5 km nádhernou zasneženou krajinou. Naozaj krásne scenérie, údolia. A veru, musím uznať, že to naše Slovensko je najkrajšia krajina na svete. Nič krajšie som vo svete nevidel. Len škoda, že tie služby nevieme robiť ☹.

Pozitíva…

Ako tak prídem domov, si ale uvedomím: Rišova dcéra tento rok snowboardovala, a tak moja pomaly už 17-ročná dcéra nemala tento rok parťáčku na svahu. Bol som s ňou vlastne stále len ja. Stále sme boli spolu, či už na lyžiach, sedačke, večer na izbe, a obaja sme spoločne prežívali aj tento gastronomický teror. Po ceste z Oravy sme sa zastavili na Slovnaft pumpe, kde sme si dali obaja malý hotdog. Pol na pol. Hotdog na pumpe stál 1,49 €, rovnaký na svahu pol na pol stál 3,90 €. Tu som dcére aspoň ukázal tie paradoxy hodnôt.

Píšem tento článok s odstupom času, no hneď po návrate domov som si uvedomil, že toto boli moje najkrajšie jarné prázdniny! V podstate 24 h denne som trávil so svojou dcérou. Čo ak toto boli naše posledné spoločné prázdniny? Čo ak už nebude chcieť so mnou ísť?

Absolútne som si to s ňou užil do poslednej sekundy!

A preto vôbec nezáleží, kam idete, či pôjdete do Dubaja, Egypta, alebo na Oravu, či nebodaj zostanete len tak doma. Dôležité je, aby ste tam boli s ľuďmi, priateľmi, ktorých milujete!
A preto veľké ďakujem mojej dcére, že som si to s ňou mohol užiť.

Patrik Cvengroš

Autor podniká v oblasti správy IT: www.board.sk

Korektúra: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/