Každý, kto nájde gule na to, aby vybočil z radu a išiel si SVOJOU CESTOU, zakúsi toho veľa…

NAVŽDY SOM SA ODPÍSAL…

Po tom, čo si prečítajú moje príbehy v knihe AJ TEBA DOSTANEM!, už ma ženy nikdy nebudú chcieť. Do vzťahu, ako partnera, už nikdy viac. Keď, tak jedine ako sexuálny objekt, ako zárez do pažby, na uspokojenie svojho ega, túžby alebo zvedavosti.

Pretože táto kniha nehanebným jazykom vypovedá o tom, akoby sme žili, keby sme ignorovali všetko, čo nám káže civilizovanosť o medziľudských vzťahoch, a nechali by sme sa riadiť našimi pudmi, našimi najtemnejšími, najhlbšie skrytými túžbami…

Počúvajte: Napáchal som v posledných rokoch ZLO. Hriechy, veľa hriechov; niečo, z čoho by som sa mohol spovedať celý mesiac a môj kňaz by vzápätí potreboval psychiatra a ten by potreboval potom svojho psychiatra, a tak ďalej.

Démoni sú totiž v každom z nás – a nech bojujeme, ako chceme, niekedy vyhrávajú.

Táto kniha je niečo ako spoveď a zároveň potiahnutie hrubej čiary. Už tu nie je ten Mark, ktorý sa dal nahovoriť na hocijaké radovánky. Stále si z času na čas dám „reset“, ale iba mimoriadne zriedka posteľný. Veľmi veľmi si vyberiem s kým pôjdem von, a v 99% sú to muži, dobrí známi, spriaznené duše, blízki priatelia, s ktorými sa jednoducho vezieme na jednej vlne a vždy si budeme mať čo povedať.

U žien už som si vzal odstup (aj keď z času na čas si nerozkážeš, si len človek, si len zdravý chlap stále ešte v záruke…) a už za nimi necestujem na druhý koniec krajiny, už ich aktívne nevyhľadávam, odinštaloval som zoznamky, niektoré kontakty zrušil či zablokoval, atď, atď…

Stále sa s ženami veľmi rád zoznamujem a zhováram, ale už je to o niečom úplne inom. Možno to súvisí s tým, že mi rastú dcéry, a ja sa na ženskosť, sexualitu a vzťahy a hodnoty pozerám inou optikou. Neviem.

Ale viem jedno: Po tejto knihe ma nebude žiadna chcieť na dlhší čas, než je jedna noc, čo je síce možno smutné, ale nakoniec, svoju úlohu stvoriteľa nového života už som si splnil a aj tak som psia povaha, veď kto by chcel chodiť, nieto ešte žiť s umelcom pochybných kvalít a morálnych štandardov, takže je vlastne všetko ako má byť…

(ako vravel Nietzsche: Nie som nijaký morálny netvor, len človek, ktorého nemožno zaradiť medzi existujúce morálne kategórie Dobra a Zla….)

Ale nech som úplne úprimný: občas ma to, ako ma ženy vnímajú, zamrzí.

Veci sem tam zájdu tak ďaleko, že ani len nedostanem šancu ukázať, aký som naozaj, poza oponu umeleckej pózy. A o šanci na nápravu reputácie ani nehovorím – keď sa u ženy odpíšeš RAZ, je to ďalej ako by si bežal za vlakom, ktorý dávno odišiel.

A niekedy ťa odpíše už chýr, ktorý ťa predchádza.

Ale poviem vám, prečo to tu píšem, a prečo som sa rozhodol napriek všetkému ísť do vydania tejto problémovej knihy, keď sa našla dostatočne odvážna vydavateľka Soňa Rebrová (rukopis bol predtým odmietnutý pre nadmernú explicitnosť, vulgárnosť a rúhanie najmenej troma vydavateľmi).

Išiel som do toho preto, že keď som si v roku 2014 povedal, že už budem žiť len pre svoje poslanie, a tým poslaním je literatúra, nikto a nič ma nezastaví v tom, aby som vety, ktoré sa mi tak nástojčivo derú na jazyk, dal na papier a vyslal do veľkého sveta.

Stalo sa to pre mňa otázkou života a smrti.

Plne som sa odovzdal svojmu poslaniu so všetkým, čo to prináša – na jednom ramene mi sedelo šialenstvo a na druhom samovražda, bol som ľuďmi neraz odmietnutý, skoro stále nepochopený, často urážaný, zhadzovaný, za chrbtom ohováraný; v žiarlivosti alebo závisti alebo z pýchy rozoštvali proti mne blízkych priateľov (to je jediná vec, ktorú nemožno odpustiť)…

Slovom: Žijem posledných osem rokov ako každý, kto sa celou svojou bytosťou odovzdá svojej úlohe, ktorá mu bola udelená Najvyšším/Vesmírom/osudom/talentom.

Každý, kto nájde gule na to, aby vybočil z radu a išiel si SVOJOU CESTOU (či to bude literárna tvorba, podnikanie, rap, tanec, bojový šport, hocičo mimo „tradičných povolaní“), toto všetko zakúsi. Taká je cena, ktorá sa platí za to, že si ideš svoj sen, svoj život, podľa tvojich vlastných predstáv, keď si sám píšeš svoj scenár a hneď ho aj režíruješ.

Nie je to pre každého. Mnohí vidia iba úspech (a aj ten je veľmi relatívny!), ale nikto nevidí všetky tie bezsenné noci, sústavné pochybnosti, neistotu, váhanie, obavy, čo prinesie zajtrajšok…

A predsa: Nikdy by som nemenil.

Pretože, ako spieva Ego: Moja závislosť je NEZÁVISLOSŤ.

A či ma milujete alebo nenávidíte, či ma na ulici pozdravíte alebo zastrelíte, toto nikdy nezmeníte.

A keď by som už v živote nikdy nemal mať priateľku, tak nech.

Podstatné sú PRÍBEHY, nie moje pohodlie. Autor je druhoradý. Navštívil svet len na chvíľu, a možno už zajtra ho tu nebude, a jediný, kto mu o päťdesiat rokov prinesie na rozpadnutý hrob kvet, bude jeho dcéra.

Jedna, alebo druhá.

Jedna, alebo druhá…

A viac k tomu nemám čo povedať.

Mark E. Pocha, spisovateľ