Náš život je vlastne taká hra, ktorou sa občas necháme pohltiť. Potom však prídu výzvy…
Ak ľuďom, udalostiam a tomu, čo sa vám deje, dávate prílišnú dôležitosť, bráni vám to vidieť, aké to naozaj je. Ovládnu vás emócie a vy sa necháte situáciou úplne pohltiť. Zabudnete, že ste len herec v hre zvanej život a bojujete, aby ste obránili svoju bublinu pred domnelým nepriateľom.
Keď herec zabudne, že je to len hra
Pozorovali ste niekedy deti pri hre? Na začiatku je to vždy v pohode. Postavíte si hraciu plochu, rozdáte si kartičky, mince a všetko ďalšie, čo na hru potrebujete, vyberiete si panáčikov a začínate hádzať kockou. Máte pred sebou vyhliadku na hodinu až dve v pokojnej rodinnej atmosfére. A potom, z ničoho nič, dieťa hodí „nesprávne“ číslo. Príde o pozíciu na hracom pláne, musí sa vrátiť na štart, vrátiť mince, alebo čokoľvek iné a zrazu čelíte náporu jeho hnevu, kriku a výčitiek, alebo naopak zúfalstva, plaču a obviňovania za to, že sa mu nedarí.
Slová o nespravodlivosti len tak lietajú okolo a vy sa pozeráte na to dieťa, ktoré ešte pred chvíľou spokojne hralo a nechápete. Kde sa to v ňom zrazu vzalo? Veď je to len panáčik. Veď neprehral, len sa pred neho postavila malá prekážka. O nič nejde… tak prečo to tak prežíva? Prečo toľko emócií kvôli ničomu? Zabudol snáď, že je to iba hra? Že to kedykoľvek môžete hrať znova? Áno, v tej chvíli dieťa nevníma, aké je to banálne. Bojuje za svoju postavičku a prežíva v sebe drámu akoby mu šlo o život. Akoby on bol ten panáčik.
Aj náš život je hra
Lenže keď sa nad tým zamyslíte, aj náš život je vlastne taká hra, ktorou sa občas necháme pohltiť. Vybudovali sme si rokmi nejakú predstavu sami o sebe a svojom živote. Na pilieroch našich názorov sme si postavili svoje hodnoty a naše presvedčenia považujeme za absolútne pravdy a normy, ktorými by sa mal riadiť každý dobrý človek. Žijeme si vo svojej vlastnej bubline. Toto som ja a toto je môj svet. Nikto mi ho nemôže narušiť. Som panáčik, ktorý chodí po svojej hracej dráhe života a zbiera si nálepky, ktoré ho charakterizujú, a občas aj mince. Život pred nás kladie rôzne výzvy a situácie, rovnako ako tá hracia kocka, a my na ne reagujeme. Presne ako tie deti – občas oveľa prudšie, ako si daná situácia zaslúži. Alebo mi chcete povedať, že vám sa to nestáva?
Bublinu si budeme brániť
Keď príde niekto zvonka a povie, či urobí niečo, čo by mohlo narušiť tú vašu pomyselnú bublinu, zľaknete sa. Zabudnete, že je to len hra a stratíte nadhľad. Stačí slovo a ako lusknutím prstov je po vašej rovnováhe a harmónií. Toto o mne nebude hovoriť! Tato sa ku mne nebude správať! Čo si to len dovoľuje? Ako to môže odo mňa žiadať? To sa nedá splniť! Nestíham! Je to nespravodlivé! Ja to takto nechcem! Ako si môže niečo také myslieť?
Rovnako ako to dieťa zrazu kričíte, nadávate, bojujete, alebo plačete a zúfate si, čo sa vám to len stalo. Keby vás vtedy pozoroval niekto zvonka, asi by nechápal, prečo to tak veľmi prežívate, veď o nič nejde. Nejde?! Veď vás ide rozhodiť od toľkej zúrivosti nad nespravodlivosťou, ktorá sa vám deje. Tak čím to je?
Dôležitosť
Ja za tým vidím jedno slovo. DÔLEŽITOSŤ. To, čo si myslíme sami o sebe alebo o situáciách, ktoré sa dejú, určuje to, ako sa budeme cítiť keď to niekto spochybní. Ak je pre človeka nesmierne dôležité, aby ho všetci vnímali ako múdreho a rozvážneho, bude sa brániť tomu, aby okolie videlo, že aj on občas zlyhá. Bude svoje chyby skrývať, hanbiť sa za ne, cítiť vinu, obhajovať sa aj keď nebude mať práve pravdu alebo útočiť na tých, čo na jeho chybu poukážu. Ale… čo keby znížil dôležitosť toho jediného skutku, ktorý ho k týmto pocitom priviedol? Možno by sa na sebe zasmial, priznal svoju chybu a s nadhľadom by sa z nej poučil. Neprežíval by všetky tie negatívne pocity. A čo človek, ktorému záleží na tom, ako veci vo vonkajšom svete dopadnú? Má očakávania a neustále čelí sklamaniu, keď sa niečo udeje inak ako si predstavoval.
Priveľká dôležitosť, ktorú dávame sebe, či našim myšlienkam, cieľom a udalostiam okolo nás vedie k slepote k pravde
Sú aj takí, ktorým natoľko záleží na ich cieľoch, až sa z nich môžu stať fanatici, ktorí pôjdu cez mŕtvoly, slepí ku všetkému, čo odporuje ich vnímaniu sveta. Ovládne ich zlosť na každého, kto má iný názor a neznesú odpor. Dôležitosť svojho cieľa povýšia nad všetky hodnoty, nad ľudskosť, pravdu, nad empatiu, či ohľaduplnosť. Ak ich chcete spochybniť a poukázať na to, že by sa mohli mýliť, buďte pripravení na útok. Nie sú ochotní diskutovať. Nedovolia nikomu, aby zbúral, či len ťukol do ich názorových pilierov, na ktorých stavajú svoj svet. Všetko by sa im zrútilo. Všetko, čo je pre nich dôležité. Pretože priveľká dôležitosť, ktorú dávame sebe, či našim myšlienkam, cieľom a udalostiam okolo nás vedie k slepote k pravde. Nevidíme veci, aké naozaj sú, ale, rovnako ako tie malé deti, s obrovským vypätím emócií bojujeme o prežitie našej pomyselnej bubliny, ktorú sme si pre svoj život vystavali.
Bez drámy nájdete vyrovnanosť
Takže, ak vás nabudúce ovládnu emócie, skúste o krôčik poodstúpiť. Porozmýšľajte, prečo tejto situácii dávate takú dôležitosť a čo sa za tou vašou emóciou skrýva. Možno zistíte, že človek, v ktorom vidíte nepriateľa ním vôbec nie je. Možno si uvedomíte, že môžete druhým nechať ich pravdy, lebo ich odlišný názor vás nijako neohrozuje. Alebo prídete na to, že to, čo sa vám zdá v danom momente ako zlé, vám nakoniec môže priniesť aj niečo dobré. Ak na situáciu, či človeka nebudete pozerať cez závoj prílišnej dôležitosti, budete môcť bez stresu porozmýšľať ako ďalej a nachádzať riešenia namiesto hnevu a zúfalstva.
Martina Janková, autorka kníh, ktoré prinášajú sebarozvojové témy v príbehoch pre deti.
Záleží vám na tom, čo číta vaše dieťa? Darujte knihu „Maťko, kde je náš poklad?“
Môžeme im už v detstve vštepovať, že nemať očakávania je oslobodzujúce, lebo kým lipneme na jednom jedinom riešení, často príde sklamanie. Môžeme ich učiť, že keď sa im niečo nepodarí na prvý raz, nemali by sa hneď vzdávať. V dnešnej rýchlej dobe je potrebné podporiť ich vytrvalosť a snahu hľadať riešenia.
Podporte ďalšiu knihu Martiny Jankovej už teraz: https://donio.sk/matko-kde-je-nas-poklad