Naučiť dieťa kriticky myslieť neznamená vysvetliť mu, ktoré názory, zdroje a médiá sú tie pravdivé.

Túžba po kritickom myslení a objektivizácii vlastného názoru je prejavom sebaúcty.

Veľmi často počúvame v médiách, že ľudia nemajú kritické myslenie. Čo sa to vlastne s nami deje? Dá sa kritickému mysleniu naučiť?

O kritickom myslení veľmi radi rozprávajú najmä progresívno – liberálni politici či ľudia, s podobným nastavením. Tvrdia, že sme na tom zle a kritickému mysleniu treba ľudí a hlavne deti učiť. Títo ľudia sú však často sami hlásateľmi jediného akceptovateľného názoru. A to v rôznych ohľadoch. Všetko mimo ich videnia sveta je mylné a dehonestujú všetkých, ktorí s nimi nesúhlasia. Ak teda budeme brať informácie z progresívnych médií ako tie skutočne pravdivé a nespochybniteľné, dostaneme sa do situácie, že aj tie zvyšky kritického myslenia stratíme. Či nie?

Rozhodla som sa preto, že položím otázky na tému kritického myslenia Patrikovi Števíkovi, ktorý je sudca, autor troch kníh, ale má zároveň veľkú vášeň pre filozofiu a históriu. A tam sa dá vždy poučiť…

Patrik, čo to podľa Vás je kritické myslenie?

Slovné spojenie kritické myslenie má pôvod v gréčtine a znamená niečo ako schopnosť posudzovať a rozlišovať. Obsahovou náplňou kritického myslenia je nepodľahnúť tlaku verejnej mienky alebo mocenských naratívov a automaticky nepreberať zaužívané postoje. Cieľom kritického myslenia je pochybovaním uchopiť pravdivý, objektivizovaný názor.

Ako by mohli ľudia naštartovať kritické myslenie sami u seba? A ako vlastne zistia, že nemajú kritické myslenie? 

Kritické myslenie a objektivizácia vlastného názoru je prejavom sebaúcty a ľudskej dôstojnosti. Je prirodzenou súčasťou zdravej osobnosti človeka vytvárať si objektivizovaný názor na čokoľvek. Ak teda človek disponuje sebaúctou, záleží mu na vlastnom názore a je intelektuálne svieži, je to dobrý začiatok na ceste k pravdivému či objektivizovanému názoru.

Dnešný človek túži mať názor na všetko, ale bezprácne. Čím to je?

Dôvodom je najmä intelektuálna pohodlnosť spôsobená konzumným spôsobom života, ktorý vzal človeku túžbu po poznaní a po náročnejšej duševnej práci. Rezignovali sme na múdrosť.

Ako sa odlišuje múdrosť od bežného myslenia? Aký je v tom rozdiel?

Múdrosť je produktom vyššej úrovne myslenia ratio superior. Nejde o bežné rutinné myslenie, ktoré používame v práci či pri zabezpečovaní svojich praktických potrieb. Múdrostné myslenie vytvára naše vnútorné presvedčenie, charakter a vnímanie sveta okolo nás. Pokiaľ sa človek venuje iba pestovaniu rutinno – remeselných myšlienok, tak môže byť kvalitný odborník v nejakej oblasti, môže byť dobre materiálne situovaný, ale múdrym sa nestane. Iba pravdivé a celostné vnímanie bytia dokáže človeka pevne ukotviť. Obmedzený rozsah vnímania poskytne človeku pohľad iba na niektorú časť mozaiky a nedovolí mu uvidieť plnosť života.

Kto z osobností histórie by nám vedel podať pomocnú ruku v oblasti hľadania pravdy a kritického myslenia? 

Celá európska kultúra a civilizácia povstala z kritického myslenia. Na počiatku bola sokratovská metóda kladenia otázok za účelom objektivizácie postojov. Sokratove otázky neboli samoúčelné. Ich hlavným cieľom bolo uchopenie pravdy. Dialo sa tak formou dialógu, ktorý antickí Gréci vnímali ako priestor pre hľadanie pravdy čiže skutočnosti. Platónove dialógy sú najlepšou pomôckou, ako pochopiť potrebu kritického myslenia a ako k nemu dospieť.

Ako teda k nemu dospieť?

Základnou paradigmou je, že človek si nesmie osvojovať postoje automaticky len preto, že ich má väčšina, ľudia jemu blízki, politici, kňazi, učitelia, či iné skutočné alebo domnelé autority. Musí pochybovať. Problematizovanie iných ako aj svojich názorov je kľúčom k objektivizácii a pravde. A ak k tomu pridáme základné logické uvažovanie spojené s dostatočným množstvom informácii z celého názorového spektra, výsledok sa určite dostaví. Človek je jediný tvor schopný objektivizovať vlastný názor a myslieť kontextuálne. Nie vždy sa nám podarí v určitom čase objektivizovať naše postoje úplne do pravdivého záveru, ale vždy by sme sa o to mali pokúsiť. Často sa stáva, že výsledok našej námahy sa dostaví neskôr. Informáciám nie je nutné uveriť alebo neuveriť okamžite, ale stačí vedieť, že aj také existujú.

Prečo problematizovať a pochybovať?

Pretože informácie a fakty, ktoré sa k nám dostávajú, a ku ktorým si vytvárame vlastný vzťah, môžu byť zámerne alebo z nevedomosti modifikované alebo môžu byť neúplné. Vnímam, že takmer každý človek rešpektuje existenciu propagandy, ale nikto si nepripúšťa, že by bol jej obeťou.

Čo je cieľom propagandy?

Klamať a vytvárať fiktívnu realitu. Naopak osveta má pravdivý charakter. Propaganda často funguje na neposkytnutí všetkých informácií a faktov k danej téme. Takto je lož ťažšie rozpoznateľná a nemusí byť na prvý pohľad zjavná. Ak k niektorej téme patrí určité množstvo faktov, ale zohľadníme a poskytneme iba tie, ktoré nám vyhovujú, je výsledok iný, ako keď zohľadníme všetky k téme patriace. Toto je modus operandi, akým najčastejšie pracuje propaganda, ktorá poskytuje adresátom zjednodušené naratívy či slogany, ktorým človek uverí bez ďalšej intelektuálnej námahy. Duševne pohodlná obeť propagandy je spokojná. Rýchlo a bez námahy si vytvorí názor, myslí davovo, cíti sa uvedomelo a nezriedka dostane za svoj prístup aj pochvalu. Dvojaký meter či predstieranie patria tiež do výbavy propagandistickej činnosti.

Ak má človek zohľadňovať všetky dostupné informácie a fakty, stojí to veľa námahy a času.

Existuje niečo dôležitejšie a cennejšie ako vlastné myšlienky? Tie z nás robia to čo sme. Vytvárajú naše presvedčenie, hodnotové nastavenie a skutky. Človeka nedefinuje luxusné oblečenie, účes, dobreznejúce dovolenky, drahé autá či priestory na bývanie. Iba názory smerujúce k múdrosti a pravde z nás dokážu urobiť lepších ľudí. Venovať svojim myšlienkam námahu a čas a starať sa tak o vlastnú dušu je hodné človeka.

Vo Vašom podaní to znie veľmi jednoducho…

Nie je to zložité, ak má človek sebaúctu. Vtedy mu tá potrebná intelektuálna práca v podobe čítania a zhromažďovania faktov a informácii prináša radosť. Koľko času premárnime počas dňa neproduktívne? Ani najkvalitnejší kávovar vám neurobí dobrú kávu, keď do neho nenasypete kvalitnú kávu. Tie zrnká kávy sú fakty a informácie, ktoré musia mať tiež určitú kvalitu a kvantitu. A kávovarom je logická výstavba myslenia nepodliehajúca emóciám a predsudkom.

Ale človek potrebuje aj oddych, nie?

Zušľachťovanie samého seba je práve tým oddychom. Po tom, ako zarobíme peniaze, postaráme sa o deti a vrátime sa z nejakej fyzickej aktivity, otvoríme knihu alebo noviny namiesto brakových televíznych relácií či oblbujúcich stimulov na internete. Nie je potrebné tráviť každý deň niekoľko hodín v študovni, aby sme realizovali kritické myslenie a boli správne zorientovaní.

Ľudia často vyhľadávajú iba informácie, ktoré zapadajú do ich predpripravenej názorovej štruktúry.

Robia to ľudia bez ambície objektivizovať vlastný názor. V minulosti sa dopracovali k nejakým postojom, na ktorých vystavali vlastnú existenciu a mnohí majú strach, že zmenou postoja by sa ich osobnostná výstavba mohla zrútiť. Iní sú zase intelektuálne pohodlní neustále problematizovať seba samého a nachádzať pravdivé riešenia. Sú aj takí, ktorí vnímajú potenciálnu zmenu názoru ako osobnú prehru.

Je potom možné postaviť svoj život na rokmi overených tradičných hodnotách a postojoch?

Určite áno. Tradičné hodnoty sú rokmi overené práve preto, že sú od svojho vzniku problematizované a neustále podliehajú oponentúre. A napriek tomu mnohé z nich vychádzajú neustále ako najlepšie možné riešenia. Som človek, ktorý má mnohé tradičné hodnoty v úcte. Nie však preto, že som ich mechanicky prevzal po predkoch, ale preto, že napriek môjmu spochybňovaniu obstáli ako najlepšie a pravdivé.

Ak má človek v dnešnej dobe názor iný ako je progresívny, tak je vlastne nekritický, zaostalý a stratený?

Predstavte si, že chcete presadiť svoj názor v spoločnosti. Buď máte argumenty a podarí sa Vám to prirodzeným spôsobom v rámci dialógu v spravodlivej súťaži alebo musíte druhú stranu zdiskreditovať prípadne jej zavrieť ústa strachom alebo cenzúrou.

Tvrdia, že takto chránia demokraciu…

Lebo to dobre znie a intelektuálne pohodlní občania takéto antagonizmy nepostrehnú. Smrť Sokrata by mala byť pre nás dostatočným mementom, ako neopakovať chyby z minulosti a nechrániť demokraciu nedemokratickými prostriedkami. Z poznania histórie vieme, že režimovo nebezpečný názor nikdy nebol sám o sebe príčinou zlyhania systémov. Najčastejším dôvodom krachu režimov a mocenských ideológií bola skutočnosť, že spoločnosť dospela do stavu, že si tento pre vládnuci režim nebezpečný názor osvojila masovo, lebo nemala na výber pod ťarchou zlých životných podmienok alebo presadzovaním ideológie priečiacej sa ius naturale.

Aká je teda najlepšia ochrana pre demokratický režim?

Aby mal zdravú ideológiu a bol pravdivý. Potom bude mať spravodlivé zákony a šťastných občanov.

A čo deti? Predsa len, školy dosť často namiesto informovania indoktrinujú. Hlavne v kultúrno-spoločenských témach… 

Naučiť dieťa kriticky myslieť neznamená vysvetliť mu, ktoré názory, zdroje a médiá sú tie pravdivé. To je totalitárna manipulácia a s kritickým myslením to nemá nič spoločné. Ak chce niekto kriticky myslieť potrebuje dostať informácie a fakty z celého názorového spektra v duchu: dajte mi všetky informácie a názor si urobím sám. Ak chcete deti naučiť kriticky myslieť, musí touto schopnosťou disponovať v prvom rade ten, ktorý ich to má naučiť.

Je teda nutné poskytnúť deťom aj informácie šokujúce, kontroverzné či nepravdivé?

Áno, samozrejme. Objektivizácia postojov sa vytvára v argumentačnom súboji s iným názorom. Nie bezmyšlienkovitým opakovaním jedného názoru a pritakávaním druhej strany.

Vaša myšlienka na záver…?

Pravda sa pred lžou v spravodlivej súťaži dialógu vždy ubráni. Ak existujú názory, ktoré sa v spoločnosti nedokážu presadiť napriek masívnej mediálnej, politickej či finančnej podpore, je nutné zamyslieť sa skôr nad pravdivosťou týchto postojov, ako nad postihovaním a cenzúrou opačného názoru.

Pripravila: Martina Valachová