Hovorím si, že občas aj Radošínci majú zlý deň.
Občas nie je publikum podľa očakávaní, občas nie je naladená gitara, husle či dokonca klavír. A potom to zaškrípe. Pretrhne sa vlasec na sláčiku, alebo aj dva, uvoľní sa skrutka na strune či odpadne biela klávesa na klavíri.
Niekedy sa robí humor ľahko a s ľahkosťou, inokedy to nejde, lebo sociálne siete sú plné humoru parlamentného. Veď čo vás dokáže rozosmiať viac, ako generálny prokurátor sediaci v parlamentnej lavici, držiac si hlavu v rukách, počúvajúc jedného z najznámejších slovenských humoristov? Musíme inovovať príslovie. Zo starého známeho „smial sa, až sa za brucho chytal“, urobíme nové a aktuálne „smial sa, až sa za hlavu chytal“.
Utorok bol ťažký.
Bol som lenivý a keďže všetci hovoria o tom, ako treba odložiť auto a chodiť eko a bio a pešo a elektro… tak som naštartoval moje plnoleté tédéíčko a šiel tých niekoľko sto metrov do mesta autom. V zlom čase. Nezaparkoval som, kde som chcel, ani kde som chcel ako alternatívu, ani kde som chcel ako konečné riešenie a keď som zaparkoval, kde som nechcel, tak som sa prešiel k operátorovi toľko, že som fakt mohol ísť z domu pešo a čas strávený hľadaním plateného parkovacieho miesta a prechádzkou, by sa rovnal asi prechádzke priamo z domu.
Ako to už u operátorov býva, a občas aj u operatérov, čakal som. S lístočkom. Pol hodiny. A keď som došiel na rad, nemal som so sebou originály papierov, ktoré sú, samozrejme, dostupné na webe. Nevadí.
Moje dieťa si zasa raz nepoznačilo, a tým pádom ani neurobilo domácu úlohu, a tak schytalo krásne 0/1 a priemer mu zo 100 % skočil na niečo cez 83 %. A človek, rodič by aj skontroloval. Ale nemá kde. Lebo deti majú byť samostatné a majú si domáce úlohy značiť a nie je nutné ich predsa prepisovať do apky, aby si ich rodičia vedeli skontrolovať. Nevadí.
Renka nám doniesla huby.
Milujem huby. Krásny veľký košík. Nestihli sme ich večer ani umyť, ani dať do chladničky, ani vysušiť, ani zjesť a tak som šupol košík do garážu (verzia made in východ – ten garáž, podobne ako tá pedála) a ráno, toxická biologická zbraň. Tie huby proste stiekli. Dokonalá hodina fyziky a chémie. Premena pevného skupenstva na tekuté a plynné. Nevadí. Vyčistiť. Vyhodiť, upratať.
Tešil som sa, že sa mi podarilo skultivovať ďalší kus trávnika a že som to stihol pred dažďom. Hurá, trávička dostane vlahu. Príde slniečko. Bude krásne rásť.
Vlaha došla. Aj dážď bol.
A tuším, že, s malými prestávkami, ani neodišiel. Len to slnko akosi nevie o tom, že som zasial trávu a že ma svietiť a že potrebujem aby moja doga šliapala po trávičke a nie po hline. Lebo po tráve sa nechodí, po tráve sa smeje. Zvlášť u tých malých plemien a u nepokosenej trávy, ktorá im šteklí nielen brucho ale aj… oné. Alebo sa myslela iná tráva? Nevadí. Uvaríme si čaj. Zuzini kamoši by uvarili možno aj niečo iné.
A aby som ešte neskončil, tak som všade, ale absolútne všade vychválil nové svetlo, ktoré som kúpil. Aké je úsporné, ako dobre a silno svieti, aké je pekné. Dokonca som recenzie napísal na druhom najväčšom eshope… asi by som sa mal zalogovať a napísať, že mierne zadymilo. Mierne zasmradilo. A mierne pohaslo. Asi tak na 30 % kapacity. Tak išlo pekne dole a na reklamáciu. Nevadí. Nabudúce už nebudem chváliť absolútne nič. Bo tota karma, to daco bars plane.
Minulý týždeň som sa s pár priateľmi a developerom ocitol na jednej modernej novostavbe.
Kamarátka mala záujem, a tak si so sebou vzala aj pár poradcov. A asi zo trikrát som sa snažil byť vtipný. Fakt. Aj som ich na to upozornil, že teraz sa mali zasmiať, že JA som bol vtipný a že predsa oni by sa mali smiať. A to moje „publikum“ sa viac smialo na mojej snahe vysvetliť im, že sa majú smiať, ako na tom, že som bol vtipný. Vyšiel mi až štvrtý pokus. Našťastie.
Zachránila ma vertikálne stojaca cisterna na vápno alebo na cement, alebo na niečo. Fakt super poznávací bod. A ani som si neuvedomil, že mám asi uvoľnenú strunu alebo odtrhnutý vlasec, alebo mi chýba biely kláves. Alebo mám iba nesprávne publikum, ktoré radšej rieši digestor a ledku, ako moje bonmoty. Nevadí. Misia splnená.
Ale chcem nás všetkých povzbudiť.
Chce to len nahodiť tú správnu optiku. Po každom takom „utorku“ príde streda, najneskôr do 24 hodín, a to je deň, o ktorom sa hovorí: „streda, streda, nebáť sa treba“. Ja viem, niektorí poznáte asi aj inú verziu. Takú tú pre mladšie ročníky. Ale netreba sa báť. Treba na všetko mať správne vysvetlenie. Všetko si treba optimisticky zdôvodniť.
A na záver krátky vtip:
Nadránom vytrvalo zvoní v byte zvonček. Manželka otvorí a na chodbe stojí jej úplne ožratý manžel, opretý čelom o zvonček. Usmeje sa na manželku. Manželka sa na neho tiež usmeje a vraví:
– Ale Jožko! Tí tvoji kamaráti sú ale huncúti. Veď ja viem, že ty nepiješ. To ťa oni len nejako opili, aby som ja bola na teba nahnevaná, mne je to jasné. Tí ti to ale vyparatili. Ale ja nie som taká hlúpa. Poď pekne dnu, uložím ťa do postieľky.
Manželka vtiahne muža dnu, zavrie dvere, dá mu dole kabát, sako a vidí, že na golieri má stopy od rúžu. Len sa usmeje a vraví:
– Teda, Jožko, tí tvoji kamaráti! To sú ale čísla! Čo tí len nevymyslia! Natreli ti golier rúžom, aby som ja akože aj žiarlila, že ty máš v robote nejakú ženskú. Ale veď ty vieš, že ja nie som taká. No poď, povyzliekam ťa.
Dá mu dole nohavice a keď mu stiahne košeľu, vidí, že má celý chrbát poškriabaný. To sa už na chvíľku zarazí, ale usmeje sa a povie:
– Tak to už trošičku, naozaj, tí tvoji kamaráti preháňajú, Jožko. Hodili ťa s holým chrbátikom do kríkov, aby to vyzeralo tak, že ťa doškriabala pri tom, chichi, no veď vieš, pri čom, doškriabala nejaká ženská. Ale ja im nenaletím, ja viem, aký je môj Jožinko dobrý. No poď, dáme dole aj slipy.
Žena si k nemu kľakne, dá mu dole slipy a odrazu vidí stopy po rúži. To už naozaj stratí reč a len sa na to pozerá. Keď už to trvá istú chvíľu, manžel opitým hlasom prehovorí:
– Kombinuj, Marienka, kombinuj! Inak som v riti!!!
Text vychádza v rámci rubriky #vikendOFF
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/
