Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
DEBUTOVÉ CD PO ŠTYRIDSIATKE
Pochádzam z rodiny, kde hudba bola už odmalička súčasťou nášho každodenného života. Otec, muzikant telom i dušou, dokonca aj teraz vo veku 70+, stále aktívne hrá. Ako deťom nám pravidelne hrával a spieval na gitare detské pesničky, ktoré som neskôr spievala ja svojim deťom. Čo som ho mala možnosť zažiť, nebolo nástroja, na ktorom by nedokázal zahrať.
Už ako chlapec chodil do základnej umeleckej školy na trúbku a obdivoval svojich starších bratov, ktorí hrali na gitaru.
Aj on veľmi chcel, ale je jasné, že oveľa starší súrodenci sa nechceli deliť o takú vzácnosť akou gitara v tej dobe nepochybne bola. Nuž, ale chlapec kreatívny, išiel si za svojím. Vynašiel sa a urobil si svoju vlastnú gitaru. A ako struny použil drôtiky, ktoré ženy na dedine používali na výrobu kvetov z krepového papiera. Áno, presne tie, ktorými sa potom zdobili hroby a vence z čečiny. Dodnes spomína, že keď sa naučil prvé tri akordy, vystupoval na akejsi školskej akcii s pesničkou „Krásna partizánka Nemca ľúbila“, kde spieval a hral na gitare.
Neskôr, už ako mladý muž, sa dostal do hudobnej skupiny RYTMUS 60.
Veru tak, Rytmus bol na scéne oveľa skôr, než ten dnešný známy raper. Ako už z názvu vyplýva, začiatky tohto Rytmusu siahajú až do roku 1960. Môj otec bol v tom čase najmladším v skupine, ktorú tvorili muzikanti v strednom a vyššom veku. Hral na basgitare. Postupne starší členovia poodchádzali a nahradili ich mladšie ročníky. A keby nebolo korony, „chlapci“ by si zahrali ešte aj teraz na nejakých akciách. Ale opatrenia stopli akékoľvek hromadné podujatia, a teda aj plánované akcie RYTMUSu 60.
Keď som bola druháčka na základnej škole, začala som chodiť do hudobnej školy aj ja. Na klavír.
Síce som mala hudobný sluch, ale žiadny talent na hru na klavír, a pravdepodobne aj na akýkoľvek iný hudobný nástroj. Bolo to nekonečné martýrium, ktorému som sa nijako nedokázala vzoprieť. Napriek tomu, že som rodičom opakovane tvrdila, že už tam viac nechcem chodiť, lebo mi to nejde, vždy ma akosi uchlácholili: „Veď vydrž aspoň do konca polroka… Do konca roka…“ Neviem, možno tak nejak prirodzene očakávali, že hudobný talent sa dedí z otca na syna, či na dcéru. A že mať doma ďalšieho hudobníka, pokračovateľa rodu, je dobrý nápad.
Nakoniec som vydržala celých osem rokov. Škoda času, aj peňazí. Zahrám tak maximálne Kohútik jarabý a začiatok skladby Pre Elišku. Mne sa teda hudobný talent vyhol oblúkom.
Úplne iné to bolo s mojou sestrou Martinou. Aj ona chodila do hudobnej školy. Naučila sa hrať na zobcovej a neskôr i priečnej flaute. A keď treba, pokojne zahrá aj na klavíri. Má neskutočne krásny hlas. Dnes je členkou speváckeho zboru Quirín v Revúcej.
Asi najviac z hudobného talentu podedil náš brat Milan.
Síce nikdy nechodil do hudobnej školy, ale sám sa naučil hrať na bubny. Pamätám si, ako povyťahoval mamine hrnce a rôzne plastové tégliky od rastlinného masla a mlátil do nich vareškami. Keď to neprestávalo a otec vyhodnotil, že by to možno stálo za to, priviedol svojho kamaráta bubeníka, aby mu ukázal niekoľko rytmov. O mesiac ich už brat zvládal úplne profesionálne. Prišiel čas na to, aby náš domáci arzenál doplnil ďalší hudobný nástroj – bubny.
Preventívne sme ich umiestnili do záhradného domčeka, ale nejaký extrémny rozdiel to neurobilo. Keď boli okná pootvárané, ten rachot sa rozliehal široko ďaleko. Myslím, že susedovci v radovke neboli dvakrát nadšení.
Brat si nakoniec založil kapelu.
S menšími či väčšími zmenami v jej obsadení, vrátane zmeny mena kapely na súčasné: AUDIORA, hrajú dodnes. A hoci nemajú za sebou nikoho, kto by ich „pretlačil“ do sveta hudobného priemyslu, títo otcovia rodín, všetci 40+, si splnili svoj dávny sen. Práve v období pandémie, ktorá veľmi nepraje umelcom, nahrali svoje debutové CD s názvom KTO SME. A navyše nedávno natočili svoj úplne prvý videoklip k pesničke „My sme zo severu“.
„Album sme nahrávali po častiach celý rok 2020, keď nám to voľný čas a hlavne epidemiologická situácia dovolila. Boli chvíle, kedy som si myslel, že ho ani nedokončíme, ale vďakabohu sa to podarilo, z čoho sa veľmi tešíme. S albumom nám taktiež producentsky veľmi pomohol Maťo Barla. Keďže je vynikajúci muzikant, pohoďák a hlavne skvelý človek.
Spolu s Milanom a Maťom sme v štúdiu častokrát až do neskorých, niekedy až ranných hodín laborovali a upravovali skladby, aby bol výsledok čo najlepší, navyše nám pomohol aj s grafikou bookletu a inlaya CD,“ hovoria spevák a gitarista Marian Širilla a bubeník Milan Valaštek.
Hovorí sa, že „Budúcnosť patrí tým, ktorí veria v svoje sny“.
Niekedy si na ne možno musíme istú dobu počkať. Ale opäť sa raz potvrdzuje, že nikdy nie je neskoro.
Niektoré skladby zo spomínaného CD si môžete vypočuť na FB stránke Audiora: (1) Audiora | Facebook
Pripravila: Daniela Maťuchová
