Nikdy neviete, prečo sa vám stane niečo nepríjemné. Možno tam „hore“ vedia, prečo…

Zmeškaný vlak? Nikdy neviete, prečo sa vám stane niečo nepríjemné. Možno tam „hore“ vedia, prečo…

Dní, ako bol ten včera je na Chopku vraj len 12 v roku… povedal mi to pán v najlepších rokoch v autobuse z Jasnej, keď som sa vracala včera z Tatier. Nevedela som, že som tam v taký výnimočný deň na tom Chopku. Počasie bolo naozaj nádherné. Zobrala som si aj knihu, ktorú čítam. Naozaj som si ten deň užila.

Kniha, ktorú čítam je veľmi múdra a určite ste ju už všetci čítali. Mních, ktorý predal svoje Ferrari…

Napísal ju Robin Sharma. Teraz práve som ho oslovila na rozhovor. Neviem, či sa to podarí. Ale písať teda vie. Krásne sa to číta. Slniečko na Chopku svietilo a ja som sa tešila, ako budem aplikovať poznatky z knihy v praxi. A hneď som dostala previerku. Cestou späť bola obrovská dopravná zápcha. Pozerala som celý čas na hodinky a cítila som, že môj vlak zmeškám… Dookola som si opakovala, že dôležité je ovládnuť moju hlavu, lebo autobus jednoducho nevie preskočiť autá pred nami. Dôležité je prijať situáciu, aká je. Ovládnuť svoje myšlienky. Poviem vám, nedarilo sa mi to. Stále som si opakovala, že načo čítaš tú knihu? Načo? Dalo ma to na 15 sekúnd do kľudu, ale potom som zase pozerala na hodiny a appku či vlak nemešká…

A viete čo sa stalo? Vlak zrazu meškal.

Appka mi pridala 8 minút nádeje. Zdalo sa, že ho stihnem. A dookola som pozerala na meškanie vlaku a Waze. Napätie sa stupňovalo.

Ale nie! Nie… Zápcha bola razom ešte väčšia. Stáli sme. Keď sme konečne prišli na stanicu, vyskočila som z autobusu a utekala som o dušu. Ten pán v najlepších rokoch mi dokonca ešte v autobuse prezradil skratku, že mám ísť cez takú malú železnú bránu.  A nemusím prejsť celú železničnú stanicu. Nepomohlo.

Ostala som na tej stanici a vedela som, že musím situáciu prijať. Ale ja som ju nechcela prijať. Ja som bola strašne nahnevaná. Len kúsok chýbal! Minúta…

Tak priatelia takto to je, keď človeka stretne prax.

Môžeme si čítať, môžeme si predstavovať, ale keď príde prax a môžeme to vyskúšať? Len prax a život nás vždy preverí. Spracovávala som svoj hnev. To už som sa hnevala na seba, že sa hnevám. Potom som si spomenula na Annu Hogenovú a jej obľúbený Sokratov výrok: Jediné, co nemůžeš připustit, je rozpor se samým sebou!

O hodinu prišiel ďalší vlak. Sadla som si na svoje miesto a vytiahla som knihu. Vedľa mňa vpravo sedela rodinka. Mali dcéru. Dcéra prilepená o mobil. Pani sediaca pri mne to už nevydržala a len tak, pre seba povedala, že to malé dieťa pozerá do mobilu už 2 hodiny. Hm. To je dosť. Keď pani vedľa mňa v Žiline vystúpila, nedalo mi nepozorovať tú malú slečnu. Bola prilepená na obrazovku a vyskakovali na ňu postavičky. Jedla tyčinky DRU pozerajúc do mobilu. Oči červené. Zrazu potrebovala cikať. Už to mala asi na krajíčku. Ale nechcela prestať hrať. Vykríkla, že sa jej to celé stratí! Otec ju obul. Na toaletu išli bez mobilu.

Prvá vec po návrate? MOBIL. Po ďalšej polhodine, niekde za Žilinou, sa mobil vybil. Rýchlo do nabíjačky. Trvalo asi minútu, kým sa obrazovka rozžiarila. A slečna pokračovala v hre v inom uhle, pretože kábel do nabíjačky bol krátky a ona musela pozerať vo vykrútenej polohe.

Skrátim to. Pokračovalo to až po Trnavu, kde vstupovali. A ja tiež. V taške som našla malý papierik a napísala som naň odkaz pre rodičov. Poprosila som ich, aby si 2.1.2025 po 18:45 zapli YouTube, kde vyjde nový podcast s MUDr. Stránskym. Rozhovor bude aj o tom, ako obrazovky ničia náš mozog. A to len posledných 15 rokov. A hlavne mozog detí. Digitálny heroin. Doslova a do písmena to prepisuje naše vnímanie a prežívanie. Ale aj schopnosti učiť sa a pamätať si.

V taške som našla aj malinkú obálku, v ktorej nosím kartičku od Stely Gabriel, ktorú som od nej dostala pri krste knihy Tri bodky… Vytiahla som kartičku od Stely a vložila som do obálky odkaz. Obáločka mala na sebe aj srdiečko. A tak som to pri vystupovaní podala mamičke. Usmiala som sa na ňu a hovorím jej: Prepáčte, ale mám tu pre vás odkaz. Pozrela na obálku so srdiečkom, usmiala sa. Zobrala si ju. Snáď si odkaz aj prečíta. To sa už (asi) nedozviem. Jedine, že by mi napísala…

Zmeškaný vlak? 

Možno som mala zmeškať vlak, aby som odovzdala ten odkaz. Možno to zachráni jednu malú slečnu, Neviem. Ale som rada, že som mohla…

Každý deň je skvelý na tréning. Idem čítať ďalej a vám priatelia prajem krásny posledný deň roku 2024 a krásne vykročenie do roku nového…

Martina Valachová