Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Nedávno som videla film Orol Eddie o výnimočnom Britovi Michaelovi Edwardsovi, ktorého túžba reprezentovať rodnú krajinu na Zimných olympijských hrách bola silnejšia, ako okolnosti. Stal sa skokanom na lyžiach a napriek tomu, že mu pod piatimi kruhmi 1988 v Calgary patrilo posledné miesto, získal si srdcia fanúšikov. A aj mňa. Možno aj pre mnoho podobností, ktoré som v jeho príbehu našla.
Už pred nástupom na základnú školu som začala navštevovať logopedičku. Zajakávala som sa. Dodnes si pamätám, ako so mnou pani doktorka pred zrkadlom artikulovala, učila ma koncentrovať sa na to, čo hovorím, ohýbala môj jazyk. A že ho poohýbala naozaj kvalitne!
Dnes by iste neveriacky krútila hlavou, keby vedela, že sa živím práve rozprávaním na verejnosti. Ako moderátorka a redaktorka. Koncentrácia mi niekedy síce ujde, teda to skôr môj mozog, ktorý je občas aj tri kroky pred ústami, ale lepším sa.
Mama ma od školských liet viedla k umeleckému prednesu a spevu. K tomu patrili aj súťaže. Bola som v nich dobrá, no rovnako tak aj v ich prežívaní. Tréma bola pravidelnou súčasťou týchto zápolení. Lebo veď porota, ostatní súťažiaci, diváci. Spotené dlane boli ešte malina, no raz sa tréma prejavila tak, že som pred speváckou súťažou zabudla melódiu týždne nacvičovanej skladby.
V hlave jednoducho prázdno. Nič. Spievala som inú, ktorá mi v tom momente napadla. Už si nepamätám, ako som na súťaži skončila, ale dôležité bolo, že som neskončila ešte pred ňou.
Umenie improvizácie sa mi zišlo ešte veľakrát, lebo publikum zažívam pravidelne. Dnes sa mi občas na začiatku moderovačky trošku roztrasie ruka, v ktorej držím mikrofón, ale melódia mi už nevypadne. Kto by si z hodín telesnej výchovy na základnej škole nepamätal „obľúbenú“ 12- minútovku. Osobne som sa jej vždy desila.
Naša škola mala pavilóny pospájané uličkami pod pergolami. Práve tam sme ju behali. Dvanásť minút bolo nesmierne veľa kôl. Pichalo ma v boku, v tvári som bola červená, na chrbáte spotená, v hlave strach, že sa povraciam. Táto spomienka sa mi vybavila, keď som sa v apríli 2017, týždeň po oslave mojich 40. narodenín, blížila bratislavskému nákupnému centru Eurovea. Nie na shopping, ale do cieľa môjho prvého polmaratónu. Slzy v očiach sa miešali s úsmevom a potom na mojej tvári. Ktovie, aké to bude v cieli môjho prvého maratónu…
Film Orol Eddie mi pripomenul aj tieto momenty z môjho života. A to, že boli dôležitou súčasťou formovania mojej osobnosti, mi potvrdilo v závere filmu známe olympijské motto Pierre de Coubertina, ktoré možno celé nepozná každý.
„Najdôležitejšou vecou na olympijských hrách nie je vyhrať, ale zúčastniť sa. Rovnako ako v živote nie je dôležité zvíťaziť, ale bojovať. Najdôležitejšie nie je dobyť, ale dobre bojovať.“
V dnešných časoch nám rôzni motivátori ponúkajú programy na to, ako byť úspešným. Každý deň pribudne niekto nový. Úspech chce dosiahnuť každý, nie každý je však ochotný vynaložiť aj úsilie. Myslím si, že svet si bude rád pamätať práve tú trnistú cestu, tú odhodlanosť, vášeň a lásku, s ktorou pôjdete za svojím cieľom. A že sa to nie vždy podarí? Ale veď to vôbec nie je dôležité.
