Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Mala som 42 rokov a 191 dní. A tak som si odbehla 42 kilometrov a 195 metrov.
Určite ste sa už každý do niečoho zahryzli tak, že vás na ceste k cieľu nič nezastavilo. Ak ešte nie, tak to neodkladajte. Robiť niečo s vášňou a vidinou úžasného pocitu z toho, že ste “to” dali, vrelo odporúčam.
Mojim cieľom sa pred pár mesiacmi stal maratón. Konkrétne ten košický. V podstate sa tento nápad zrodil veľmi nevinne, ale určite to nebola náhoda, pretože na ne už neverím. Všetko sa deje z veľmi jasného dôvodu. I keď na ten, pre ktorý som sa v deň mojich narodenín v závere marca pri rannom behu na ceste z Dražovského kostolíka potkla a brzdila tvárou, som ešte neprišla.
Nos aj zuby prežili bez ujmy, no malíček na pravej ruke skončil pod skalpelom. Keď som sa po mesiaci od operácie konečne obula do bežeckých tenisiek a síce s malou dušičkou (lebo veď čo keď znovu zakopnem a spadnem) som si dala 5 km v parku, spomenula som si, že kamoš Michal zavesil tenisky po operácii kolena na klinec, no štartovné na 96. ročník Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach má po presune z predošlého roka stále platné. A tak sme ho prehodili na mňa a ja som mala cieľ.
Odbehnúť 6.10.2019 svoj prvý maratón.
Ono sa to povie…veď beháš, to dáš, ale 42 kilometrov je pekný náklad. Renča, bežecká kamoška, ktorá si svoju maratónsku premiéru zaknihovala v máji v Prahe, mi odporučila tréningový plán. Voľne dostupný na internete. Vybrala som si program, ktorý ma mal pripraviť odbehnúť maratón pod 4 hodiny.
Stále som ale prízvukovala, že pre mňa je prvoradé dobehnúť do cieľa. Až potom budem riešiť čas. Tréning ma veľmi motivoval. Dve A4-ky som si vytlačila a nalepila na vnútornú stranu dverí od bytu a každú odbehnutú dávku som si červenou fixkou odfajkla. Dodržiavala som plán tak poctivo, že počas voľných utorkov som dokonca zanedbávala svoju komunitu Beh večernou Nitrou.
Ale keď mi skúsenejšie kolegyne povedali, že sem-tam si behy môžem prehodiť, tak som ich občas poctila svojou návštevou. No a plán (aj tenisky) som si, samozrejme, vzala aj na Malorku, kde som mala záverečné sústredenie pred dňom D.
Ale inak to bola dovolenka s kamoškou Janou. No kým ona ráno spala, ja som pred raňajkami obiehala okolité pláže. Dokopy som počas 12 týždňov na mojom internom tachometri natočila 648 kilometrov. Lenže môžete behať koľko chcete, v deň, keď sa postavíte na štart vášho prvého maratónu, sa vám aj tak budú triasť kolená. Teda, aspoň mne sa triasli.
A nebolo to len zimou, ktorá bola v nedeľu v Košiciach. Bola ale fakt poriadna. Pocitové 2 stupne, silný protivietor… “Ideálne bežecké počasie,” počula som niekde v dave. Ale víťazi polmaratónskej aj maratónskej disciplíny tieto podmienky práve takto nehodnotili. Za čo som rada, lebo si nepripadám ako padavka. Nuž ale podmienky boli pre všetkých vyše 14 500 bežcov rovnaké, tak hor sa na to!
Po štarte som sa dala do polohy, že si to idem užiť a dotiahnuť do cieľa.
Prvá polovica, rozumej polmaratón, teda 21,1 km sa mi bežalo v pohode. Aj čas som mala dobrý. Na 25. km som začala trošku cítiť spomínanú zimu, asi som bola práve v oblasti protivetra. Ale netrvalo to dlho. Na 30. km som bola prekvapená z času 2:44:00 na mojich hodinkách. Lenže potom to prišlo. Teda až na 38. km.
Totálne zúfalstvo! Stehná akoby som nemala. Vôbec som si ich necítila. Ťažko sa opisuje pocit, keď síce bežíte, no nemáte potuchy ako, keďže sa vám zdá, že ste niekde stratili nohy. Priznávam, mala som slzy na krajíčku.
“Nevzládzem,” hovorím Ivanovi, ktorý ma od cca 14. kilometra sprevádzal.
“Keď vládzeš povedať nevládzem, tak vládzeš,” neúspešne ma motivoval, no našťastie som bola tak mimo, že som nebola schopná ho niekam poslať.
A v tom to prišlo.
“Niki, ideme, už sme skoro tam,” alebo niečo v tomto zmysle som začula za ľavým ramenom, spoza ktorého sa vynorila Katka, manželka lekára, čo mi operoval môj “narodeninový” malíček. Bola som presvedčená, že je ďaleko predo mnou. Tak som si trošku v chôdzi ponaťahovala nohy, napila sa, tuším si aj zakričala od zlosti do toho otrasného vetra. Ivan mi hovorí, že už len 2 km a som na pešej zóne, kde ma už tá atmosféra dotiahne do cieľa. A prišiel druhý impulz. Marek, ani nie 30-tnik, kamoš z Nitrianskej bežeckej ligy, sa objavil po mojej pravici.
“No poďme, poďme, veď si bola dobré 3 minúty predo mnou,” kričí počas toho, ako ma obieha. Poviem vám, že neexistuje lepší energetický nápoj, ako správne nasrdenie sa.
“Tak ty to chceš vzdať 4 kilometre pred cieľom? A dvaja ľudia, ktorých si videla už na pive v cieli, ťa len teraz predbehli? Makaj moja!” A bolo rozhodnuté.
Dám to! A dám to aj do tých 4 hodín!
Zapla som všetky motory, ktoré mi ešte ostali a keď som vbehla na dlažbu na pešej zóne, tak som mala pocit, že doslova letím. Obehla som síce pár ľudí, ale nie, moje tempo nebolo žiadne turbo, no aj tak som do tých posledných metrov dala všetko. Viem, že som sa usmievala, alebo asi skôr škerila.
“To je ono! Úsmev a do cieľa,” počula som spoza zábran.
“Poď, poď, už len kúsok,” kričala na mňa ďalšia skupinka.
Keď som videla Dóm sv. Alžbety a modrý koberec cieľovej rovinky, skoro som sa rozplakala, ale udržala som to, aby ma to náhodou nespomalilo.
Cieľový čas 3:59:40!
Viem, že je to iba maratón. Nič prevratné. Nevyhrala som jackpot, nezískala Nobelovu cenu, nezastavila globálne otepľovanie. No pre mňa je to veľa. Splnila som (si) cieľ. Zistila som, že mám pevnú vôľu a že skutočne všetko, čo si viete predstaviť, viete aj dosiahnuť, len si to treba správne nastaviť v hlave. Som šťastná, že som na vlastnej koži videla, že o tom, kde sú naše limity, rozhodujeme iba my sami. Takže snívajte, bežte za svojimi cieľmi a zistite, akí ste silní!