O čo sa dnes oprieť? Informácie okolo nás sa neustále menia, ale aj cyklicky opakujú.

O čo sa dnes oprieť?

Ako sociálnej terapeutke, ktorá som sa pravidelne zúčastňovala lekárskej vizity, mi utkvela v pamäti situácia.

„Kedy to už skončí, pán doktor?“ spýtala sa pacientka, ktorá sa necítila dobre a jej zdravotný stav bol vážny.

„To nevieme zatiaľ, možno to vie iba pán boh,“ bola jeho odpoveď.

Rozmýšľam aj dnes nad vyjadrením, ktoré zaznelo v izbách liečebne, ktorých steny žiarili v odtieni jarnej zelenej farby.

Možno aj v súčasnej dobe si mnohí z nás položili túto otázku.

Kedy to skončí?

Nuž, ale odpoveď si musíme hľadať sami. Sami v sebe.

Mám pocit, akoby sme sa naozaj ocitli úplne sami. Sami so svojim presvedčením a poznaním či nepoznaním života. Informácie okolo nás sa neustále menia, ale aj cyklicky opakujú.

Na obrazovkách nám ponúkajú „slobodu“, ktorej časť populácie nedôveruje a tá druhá, ktorá verí a dôveruje, sa cíti byť ochránenou.

A skutočne je?

Kto im to zaručí?

Spomínam si na pohľady ľudí, ktorí sa ocitli v neistote na nemocničnej posteli.

Lieky, ktorým dôverovali nepomáhali, ľudia, rodina, známi rozprávali vzletné a nádejné frázy, ktorým ani sami neverili.

Lekári sa vážne zamyslene ponárali očami do popísaných chorobopisov.

O čo sa teda oprieť?

Niečo mi hovorí, že sú situácie v živote, kedy máme len seba a svoj vnútorný pocit, ktorý nazveme bohom, silou, spásou, nádejou.

Je to rozdielne.

Ale je dobré, že niečo také v nás dozrieva a rastie.

Viera a dôvera v niečo abstraktné, tajomné a zároveň tak pevné.

V to niečo, o čom nás nikto nepresvedčí, pokiaľ to sami neprecítime.

A aké je to u vás?

Súcit

Keď obraz sveta prehĺbi slzy,
keď pocit zvnútra kričí, kto je a nie je drzý,
keď srdce zvoní na poplach,
keď o druhého mávaš strach,
keď bolesť iného bolí aj teba,
šepkáme o súcite, ktorý prehliadnuť sa nedá.
Nie je výhrou trápiť sa pre druhého,
precítiť ba aj pomôcť je výsadou tvora šľachetného.

Zajtra

Stretneme sa zajtra, dnes nemám čas,
zahundre si často nie jeden z nás.
Slová, každodenné verné obyčaje,
veci stále vraj normálne,
zvykli sme si na ne.
Až nás postretne nečakané,
rútime sa slzou z kopca.
Čo bolo tak samozrejmé,
ticho rozozvučí srdce zvonca.
Dnes je dnes, zajtra je už iné,
rozkvitla vráska, človek sa rodí, hynie…

Srdce

Kde máš domov?

V izbe, v lese
a či v chráme?
V dome, v rieke
či v širokom láne?
Kde si sám a v bezpečí,
či v niekoho náručí?
Kde ťa prijímajú,
kde ťa radi majú
a bez pomoci nenechajú?
Domov je ako srdce,
pulzujúce v nás.
Tak kde máš domov?
Pýtam sa zas.
Načo ho hľadať v diaľave,
je v hlbokom našom vnútri – bez okrás.

Z knihy Chlpaté verše

elist.sk/kniha/chlpate-verse

S láskou

Zuzana Balašovová Donátová

Korektúra: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: 

https://www.facebook.com/Corectus/