O tom, čo je v našom živote možné, rozhodujeme len my sami

Pamätám si, ako som začínala komentovať. Viac menej to bola náhoda, keď čosi zahaprovalo  v Nórsku, kde naši hádzanári hrali ME a kolega nemohol komentovať priamo z miesta. Posadili ma k obrazovke, nasadili na uši slúchadlá so slovami: „Veď si to hrala!“ a bolo.

Prvý zápas som išla v totálnej agónii, pred druhým z prílišného pocitu zodpovednosti nastúpili stavy ako pred štátnicami, čiže približne každých 20 minút na wc. Skúsenejší kolegovia mi ako radu číslo jeden prízvukovali neotvárať si v žiadnom prípade žiadne diskusie, sociálne siete a podobne.

Neposlúchla som. A tak som sa dozvedela, že som totálne nemožná, neschopná, otrasná, že žena nemá čo komentovať, ale má variť, že som hydina a toto slovo bolo ešte z kategórie publikovateľných.  Mala som 35, dve deti, a za sebou „dobrú školu“ dcéry známych rodičov, čiže som tušila, čo ma čaká.

Napriek tomu som to pútavé čítanie predýchavala niekoľko dní. A každý ďalší zápas som si vravela, že či má zmysel pokračovať. Vedela som, že začiatky bývajú ťažké, že každý potrebuje svoj vlastný čas aj to, že nikdy sa nebudem páčiť všetkým, to je nemožné, no z povinností v práci, domácnosti, starostlivosti o deti a všetkého ostatného bolo najťažšie ustáť tlak a pokračovať. Sadať si tam znova a znova s pocitom, že ma budú počúvať ľudia, ktorí mi zrovna trikrát neprajú.

Pamätám si, ako som začínala športovať.

Otec bol úspešný tréner, mama ako olympionička a vicemajsterka sveta nastavila latku tak vysoko, že bolo ľahšie ju podliezť, ako preskočiť. V tom čase našťastie neexistovali sociálne siete, ale z neprajnosti a nevraživosti niektorých ľudí z fachu by sa dala postaviť velikánska nová hala. Často som ako dieťa nechápala blbé reči, či odpískaných 5 prešľapov v rade, ktoré som nemala, ale niekto chcel ukázať, že je viac ako môj otec, sediaci v hľadisku, škrípajúci zubami.

Pamätám si, ako som začínala variť.

Zachránila ma zrejme len vtedajšia zamilovanosť môjho muža, ktorý trpezlivo prežúval nedopečené mäso či špenát bez chuti. Horšie bolo, keď nechutilo deťom, tie už také veci dokážu šťavnato okomentovať. Tiež som rozmýšľala, že sa na to vykašlem, ale rodina potrebuje teplú stravu, a tak som sa to jednoducho naučiť musela.

Pamätám si, ako som začínala moderovať.

Bez žurnalistiky, či masmediálnej komunikácie, iba tak, so svojou tvárou a hlasom. A láskou k športu, a skúsenosťami priamo z neho. Z každej strany som dostávala pocítiť, že som „iba“ menej inteligentná športovkyňa, „iba“ šporťáčka, ktorej pracovnou náplňou je 1:1, 2:2, 3:3, oproti politickým, či ekonomickým moderátorom vlastne nikto. Ani vtedy mi nebolo všetko jedno.

Pamätám si aj to, ako mi moja profesorka klavíra (na strednej pedagogickej) jedného dňa povedala, nech sa na to vykašlem, že s tými prstami môžem hrať akurát tú svoju hádzanú. Vstávala som každé ráno o hodinu skôr, chodila do školy cvičiť, a každý deň po vyučovaní som zostávala cvičiť až do tréningu, ale zmaturovala som na jednotku.

Čo tým chcem povedať? Že nie všetci môžeme byť olympijskí víťazi, najlepší kuchári, rodičia, klaviristi, ani komentátori, ktorí budú vyhovovať všetkým. Môžeme však urobiť maximum a posunúť sa v živote ďalej. Často je cieľom samotná cesta k nemu a to, čo sa na nej máme naučiť a pochopiť. Neriadiť sa názormi  anonymných lúzrov a nepočúvať nikoho, kto nám tvrdí, že niečo nedokážeme, alebo sa to nedá.

Pretože o tom, čo je v našom živote možné, rozhodujeme len my sami.

Petra Ázacis