Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Ako žiť vlastnú pravdu a ako prestať klamať samého seba…
Pestovať tradície je pekné, pokiaľ nám prinášajú radosť, uspokojenie a pokiaľ na nich nelipneme. Lipnutie znamená byť závislý na tom, aby sa všetko dialo tak, ako sme zvyknutí, čo je však nebezpečná pasca. Pretože ak sa nám naše predsavzatia, očakávania a túžby, na ktorých lipneme, nesplnia, môžeme sa cítiť sklamaní, nešťastní či frustrovaní.
Preto každý jeden deň môžeme púšťať svoje staré presvedčenia a lipnutia na rôznych zvykoch. Tým, že prestávame lipnúť, prináša nám to možnosť cítiť sa ľahko a slobodne.
A tak aj mne sa udial minulý rok príbeh, kedy som prvýkrát v živote bola bez vianočného stromčeka a zistila som, že už na ňom nelipnem.
„Vari si budhistka?“ opýtal sa ma po Vianociach so značne negatívnou emóciou človek zo širšej rodiny, keď sme sa stretli na ulici. Prekvapilo ma, ako môže niekomu bytostne vadiť, že ja nemám doma postavený ozdobený vianočný stromček, a hlavne, ako rýchlo sa chýry šíria.
Nie, nie som budhistka…
A nebol to pritom ani môj nápad, prišli s tým synovia. Jeden dospelý a druhý takmer. Prišli s myšlienkou, aby ten stromček, ktorý každý rok dostaneme do daru od známej, ktorá takto podniká, dostal radšej ten, kto ho potrebuje. Napríklad rodina s malými deťmi. A tak sme sa ho vedome vzdali s tým, že nám stačí vetvička z nášho strieborného smreka, ktorý sme sa aj tak chystali ostrihať. Keď sme sa rozhodli nápad zrealizovať, pocítila som vďačnosť za moje deti, ktoré mi ukazujú správnu cestu.
Okrem toho, že je to ekologické, súčasne som precítila radosť, že už na stromčeku nelipnem. Nie som totiž nešťastná, že ho nemám, nie som na ňom závislá, nie som však ani horšia, ani lepšia, ako tí, čo ho majú, a teším sa zo srdca, že ho bude mať niekto iný, kto ho potrebuje.
Zaujalo ma však to, ako ľudia vedia hodnotiť a posudzovať rozhodnutie druhých bez poznania okolností.
Ako majú potrebu zasahovať do životov druhých a ovplyvňovať ich svojou vlastnou životnou nespokojnosťou.
Uvedomila som si, koľko dusnej atmosféry je kvôli týmto postojom vari v každej rodine.
Potešilo ma však zistenie, že už nepotrebujem byť taká, ako má chcú vidieť iní, hoc je to aj rodina, ktorá vie byť tvrdým kritikom, žalobcom, sudcom a katom, ktorý vykoná vynesený ortieľ: Si v mojich očiach nedostatočná! Musíš sa zmeniť! Patrí sa, aby si sa správala rovnako ako generácie pred tebou! A keď nie, budeš pykať. V podobe odmietnutia, kým budeš takáto. A vlastne, potrestáš sa sama tým, že sa budeš cítiť vinná, odmietaná, hodnotená a permanentne posudzovaná… skrátka, budeš sa cítiť zle…
Pretože aj keby si bola riaditeľka zemegule, nebudeme s tebou a s tvojím správaním spokojní…
Tento vzorec už dôverne poznám.
S úžasom som pozorovala, že vo mne zrazu bolo iba ticho a pokoj. A tiež pochopenie, že aj takto to niekto má. A súčasne uvedomenie, že už nepotrebujem vstupovať znova a znova do role obete, aby som si pritiahla svojho tyrana. Že už slobodne môžem určovať svoje hranice a byť druhými rešpektovaná.
Ale položila som si otázku, prečo mi do cesty prišiel človek, principiálne nespokojný so všetkým: ako sa správam, čo hovorím, čo píšem, ako žijem… prečo mi teda do cesty prišiel?
A hneď prišlo uvedomenie, že niekedy ešte také situácie budú. Nie ako zrkadlenie môjho vnútorného nastavenia, nie ako výstraha upozorňujúca na potrebu zvýšenia vlastného potenciálu, ale ako barometer toho, ako na tom v skutočnosti som. Aký kus cesty som prešla a kde sa nachádzam práve teraz.
Za každého takého pocestného, ktorého na svojej ceste životom stretnete, sa treba poďakovať. A dať mu lásku a súcit, pretože aj on nás učí bezpodmienečnej láske k druhým a k sebe samému.
Ono je to vlastne veľmi jednoduché. Stačí vedieť, ako prestať klamať samého seba.
Vo svetle pravdy si priznať, že moje konanie nie je chybné, a preto nie je potrebné cítiť vinu. Pretože kde nie je vina, nie je potrebné si odpúšťať. Každý z nás má svoju pravdu, ktorá je subjektívna a nedokázateľná. A pravda nie je ničím, ak ju nežijeme. Preto každý z nás má svoju vlastnú cestu, ako žiť naplnený život a cítiť sa pri tom dobre. Stačí odstrániť zo svojho vedomia posudzovanie iných aj seba, ktoré blokuje jasnosť vnímania skutočnosti takej, aká je.
Stačí sa vzdať všetkých prekážok, ktoré sú tvorené odporom, bojom, závisťou, neúprimnosťou a chamtivosťou z priestoru vlastného ega. Stačí prijať seba samého takého, aký som. Aj v roli toho neprijatého druhými. Tým treba začať. Pretože neexistuje chyba, ktorá by sa nedala napraviť. Tak uvažujme spolu, na čo je potom dobré cítiť sa vinný?
Nezáleží na tom, či ste veriaci kresťan, budhista, alebo presvedčivý ateista.
Nezáleží na tom, či veríte vo Veľkého Manitoua, alebo vo Všehomíra, Stvoriteľa, či iba Vesmír. Nezáleží na tom, aké máte spoločenské či ekonomické postavenie a akú rolu hráte vo vašom živote. Podstatné je, či hovoríte a žijete svoju vlastnú pravdu, či dokážete byt autentický a sám sebou. Či sa viete sám seba zastať, rozhodnúť sa slobodne a bez strachu, čo si budú o mne myslieť druhí, či milujete bezpodmienečne sám seba.
Potom už nepotrebujete ani vianočný stromček.
Potom už chápete, že Vianoce sú o niečom inom.
O vzťahu k druhým, o rešpekte, úcte a láske nielen k druhým, ale v prvom rade k sebe samému. A potom sú nielen Vianoce, ale aj iná udalosť pre nás doslova rajom na zemi.
transformačná koučka, etikoterapeutka, autorka
Korektúry: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/
Opustil zabehnutý systém. Okolie mu nerozumelo…
Pozrite si príbeh Tomáša Lukavca, ktorý vysvetľuje, ako sa vzdať zabehnutých vzorcov. A ako začať žiť vo vlastnej pravdivosti…
