Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
„Daj ľuďom slobodu a zničia ťa. Nastav im mantinely a dostaneš z nich maximum.“ Záverečná myšlienka jedného z príbehov knihy Aj toto sa môže stať má v sebe veľký kus, trochu smutnej, pravdy. Autor, Palo Hlubina, uchopil reálne informácie a správy formou pútavých príbehov a vyzval čitateľov k zamysleniu nad tým, čo sa môže stať, ak budeme pasívne čakať, že zmena príde sama.
O témach, ktorým sa v knihe venuješ, sa veľa polemizuje. Niektoré už aj v súčasnosti polarizujú našu spoločnosť. Aj keď ide o vážne myšlienky, ty si ich dokázal podať ľahkou formou príbehov, ktoré zaujmú. Publicistiku si preniesol do sveta fikcie, ktorá ale nie je tak ďaleko od reality. Čo bolo tvojím zámerom?
Chcel som ukázať, že ak necháme veci plynúť a budeme veriť, že sa vyriešia samé, tak nebudú len tak pozvoľna smerovať k niečomu dobrému. Práve naopak, dospejeme k niečomu zlému a deštruktívnemu, čo ovplyvní naozaj všetkých. A je jedno, či ľudia s niektorými trendmi súhlasia alebo nesúhlasia, či sa ich držia alebo im odporujú. Ak nenájdeme spoločnú platformu a víziu, kam chceme smerovať, tak nás to celé pohltí a vlastne zničí. O tom čo sa deje vo svete, sa veľa rozpráva a polemizuje. Na základe bežne dostupných informácii, však ľudia nemôžu reálne zhodnotiť kam veci smerujú. Hlavným zámerom knihy bolo podchytiť jednotlivé témy tak, aby si ich čitatelia mohli precítiť cez príbeh. Ideálne by to bolo cez film alebo video. Pre mňa je kniha len začiatok. Mám zámer ich napísať aj ako divadelnú hru a scenáre pre poviedkový film.
Sledoval si trendy opísané v knihe dlhšie, alebo si si jeden deň sadol a všetky témy, ktoré ťa trápia si dal na papier? Ako vlastne vznikla táto zbierka poviedok?
Niektoré som zbieral dlho, akosi vo mne dozrievali. Dokonca jedna z tých poviedok mala pôvodne vzniknúť ako samostatná kniha. Ale vždy som sa zasekol v nejakej fáze a nakoniec som mal dobrý pocit, keď som ten príbeh vyrozprával vo forme poviedky. Niektoré však vznikli okamžite.
Nehovorme však len vo všeobecnosti. Prvý príbeh v knihe sa zamýšľa nad tým, čo sa môže stať, keď sa roboty s umelou inteligenciou dostanú do predaja skôr, než budeme pripravení. Ak by sme ale boli pripravení, čo by si chcel, aby za teba robila umelá inteligencia?
Asi by som chcel, aby prepisovala texty a možno sa starala o administratívnu agendu. Všetky tie byrokratické a netvorivé veci, ktoré ma jednoducho nebavia. Dokonca, keby bola šikovná, tak by som jej dal aj napísať texty. Vytvoril by som štruktúru, ona by písala a potom by som to len editoval. Veď keď je dobre pripravená štruktúra, alebo osnova, tak už nie je zložité napísať text.
Takéto využitie, by prinieslo aj príbehu v knihe šťastnejší koniec. V poviedke „Keď uvidíte, čo by ste vidieť nemali“ hrá hlavnú úlohu dron. Je nejaké miesto, čo by si rád tajne sledoval, keď tam práve nie si?
Určite nie. Mňa drony dokonca desia. Moja záhrada je pre mňa miestom, kde sa môžem zašiť medzi zeleňou, pozerať na oblohu a mať pokoj od ľudí. A práve drony celý tento koncept narúšajú. Myslím si, že sú presne ten typ technologického pokroku, ktorý proste neprináša žiadnu hodnotu. Jednoducho sú nejakou ekonomickou skratkou, ktorá prináša istú kapitalizáciu, ale inak je to scestný vynález, ktorý neposunul vývoj niekam dopredu. Podľa mňa skôr či neskôr prídu do predaja prístroje, ktoré budú drony zostreľovať.
Do tretice ešte prezradím, že jedna z poviedok v knihe sa zamýšľa nad tým, čo sa môže stať, ak by moc v štáte prevzali radikáli. Máš aj ty nejaký postoj alebo názor, ktorý by sa dal označiť za radikálny?
Som skutočne presvedčený, že človek si môže sám za to, čo sa mu v živote deje. To znamená, že som dosť radikálny – v zmysle podráždený a nahnevaný – keď majú ľudia tendenciu sa sťažovať a neustále opisovať príčiny toho, čo sa im deje. Namiesto toho, aby hľadali riešenie. Samozrejme, že raz za čas si má každý potrebu uľaviť a posťažovať sa, ale potom by malo nasledovať hľadanie riešenia, ako veci zmeniť. Alebo ak to človek nechce zmeniť, tak by sa mal zmieriť a prestať sa sťažovať.
A načo sa ty sťažuješ, keď sa sťažuješ?
Na to, že sa iní sťažujú. (úsmev) Sťažujem sa, ak veci nejdú tak, ako som si ich naplánoval. Keď si rozanalyzujem vonkajšie aj vnútorné faktory, ako by veci mali ísť, všetko si naplánujem, a napriek tomu sa vyskytnú okolnosti, ktoré to zvrátia. Vtedy som nahnevaný a viem byť nepríjemný. Ale po chvíli začnem hľadať riešenie.
Rozhovor pripravila: Katarína Mayer