Všetko bolo fajn, až na to, že som stále nevedela spomaliť tempo.

Zvláštne obdobie, čo teraz všetci zažívame. Neexistuje nik, koho neovplyvnilo. Každý myslí na  niečo iné. Strach z choroby, obava z karantény, ekonomické dôsledky …

Počúvam a čítam rôzne teórie, úvahy, či dokonca konšpirácie, kto a prečo zapríčinil túto krízu. Vraj to vymysleli svetoví lídri, aby zatavili prehrievajúcu ekonomiku. Alebo, že svet potrebuje omladiť a ozdraviť a preto tento vírus napadá hlavne starších a chorých ľudí. A mnoho ďalších nezmyslených možností a výmyslov…

Nebudem sa k týmto výkladom vyjadrovať. Budem hovoriť len za seba. Priznávam sa. Svojou troškou som prispela k tejto situácií ja sama.

Ja pred vypuknutím pandémie.

Žena, stredný vek (40 plus), vrchol profesionálnej kariéry. Odišla som zo zabehnutej a stabilnej práce. Začala som hľadať samu seba a realizovať sa. Všetko išlo podľa plánu. Vytýčila som si smer čo chcem robiť. Pekne naplánované  vízie som realizovala krok po kroku. Nadviazala som kontrakty, rozbehla som biznis.

K tomu všetkému ešte starostlivosť o domácnosť, o rodinu, o priateľov, o seba. Stíhala som ísť chodiť cvičiť, do divadla, na večere, na kávu, do prírody…. Zvládala som to, ako sa hovorí na dámičku.

Všetko bolo fajn, až na to, že som stále nevedela spomaliť tempo. Išla som na doraz svojich fyzických a psychických síl. Neviem si predstaviť robiť niečo na menej ako 100%.

Priznávam, niekde v kútiku hĺbke svojej duše som túžila a myslela na to ako vypnúť a spomaliť. Zastať len na moment a vydýchnuť si.

Hneď sa mi pri tom vybavili obavy. Keď poľavím tempo, iní budú napredovať ďalej. Keď nachvíľu zastanem, niekto ma predbehne a prídem o príležitosť. Čo si o mne pomyslia iní, keď vypnem?

V tomto klasicky hektickom období ma manžel prekvapil. Cez jarné prázdniny, ideme na letnú dovolenku. Myslíte si, že super. Oddýchnem si, spomalím. Nie, nie je to tak. Toľko povinností a stresu okolo dovolenky. Všetko sa nakopí pred ňou a potom aj po nej.

Úprimne, na tú dovolenku sa mi veľmi nechcelo.

Z viacerých dôvodov. A stále tu bol ten pocit. Myslela som na to, že potrebujem vypnúť a spomaliť.

A už sme tam. Ďaleká Afrika. Krásne rozľahlé pláže a oceán. Plním si svoj sen. Relaxujem. Nasadám na koňa. Cválam po pláži s vetrom o preteky. Počujem dupot konských kopýt, cítim piesok a slanú vodu, slnko páli. Je mi skvele. Na nič nemyslím, neriešim. Užívam si. Predo mnou sa zrazu objavuje rybárska osada, člny na pláži. Približujem sa rýchlo, rýchlejšie ako si myslím, snažím sa zmeniť smer, kôň tryskuje …

A vtedy sa to stalo. Splnilo sa mi to, na čo som myslela:

• vypnúť – určitý časový úsek si vôbec nepamätám, čo sa stalo a čo sa so mnou dialo potom…
• spomaliť – po úraze som veľmi spala a samotná liečba je o tom, že mám veľa oddychovať a spať…

V skratke: spadla som z koňa, narazila som hlavou o čln. Rozbitá hlava (osem stehov), otras mozgu (strata pamäte), podvrtnutá krčná chrbtica. Prežila som. Keď zoberiem fakt, že sa to stalo v malej zaostalej africkej krajine, kde je verejné zdravotníctvo v začiatkoch, dopadlo to super.

Po návrate domov, počas liečenia, som už uvažovala nad tým, čo všetko mi ujde a budem musieť doháňať. A vtedy to prišlo globálne. Vyhlásili pandémiu. Zatvorené školy a obchody, výnimočný stav v nemocniciach. Život sa nám všetkým obrátil na ruby.

Zrazu sme spomalili a veľa vecí sa zastavilo úplne. A to nie len mne, ale všetkým okolo mňa.

Na chvíľu som si pomyslela. Veď za to môžem ja, tak veľmi som túžila všetko zastaviť a spomaliť. Postupne som prišla na to, že sme si to priali skoro všetci. A to nie len my ľudia. Priala si to aj vyšťavená príroda, ekonomika nadprodukcie a všetko okolo nás. Verím tomu, že svojimi myšlienkami a činnosťami sme tomu  prispeli tak trochu všetci.

Nie som žiaden analytik a ani nemám vešteckú guľu. Nemám právo a nechcem sa vyjadrovať k tomu, ako to všetko dopadne.

Viem, že v tejto dobe máme každý príležitosť spomaliť a zastaviť sa.

Ruku na srdce, koľkí ste si to priali? Tak ako ja?

Že máte strach a obavy ako to dopadne? Aj ja sa bojím. Mám veľa obáv ako to skončí, scenáre sú rôzne. O strachu treba hovoriť, riešiť možné dopady. Snažiť sa ho analyzovať a predchádzať mu. Nenechajte sa ním však opantať. Zoberie vám energiu. Ak to sám nezvládaš, je veľa možností kto a ako Ti s tým pomôže a poradí.

Neriešme to, čo nevieme ovplyvniť. Lebo sa z toho zbláznime a aj tak nič nezmôžeme. Ak sa zameriame na negatíva toho stavu, nič dobré od toho nečakajme. Prehĺbi sa len strata a osobná prehra. Nájdi si chvíľku pre seba. Mysli na pozitívne veci. Ak Ti to ide ťažko, tak si ich priebežne zapisuj a pripomínaj si ich. Daj si cieľ, denne zapísať aspoň dve pozitíva. To ako sa nastavíš, a čo preto urobíš, je iba na Tebe.

Pozor na to, čo si myslíte. Lebo sa nám to opäť splní. Pozitívne myslenie v čase koronakrízy, optimizmus a viera, že to zvládneme a bude lepšie, ešte nikomu neublížila. Naopak, len pozitívny prístup a túžba v lepšie časy pomohla ľudom prežiť a zvládnuť náročne chvíle. Prajme si preto každý krajšiu budúcnosť. Verím, že spolu to dokážeme a budeme ju mať. Na krásne začiatky – myslite na nich.

Katarína Knežová, kouč, lektor, kariérny poradca

Mohlo by vás zaujímať…

Čo čaká našu psychiku počas karantény a po jej skončení? Radí psychológ Martin Miler