Aj divočina má isté pravidlá, ktoré treba dodržiavať. Ich nedodržanie môže mať fatálne následky…

ACH TY ZVIERA!

Ty si ale zviera!

Ty si ale prasa!

Ty si kôň!

Ja som krava!

To je poriadna sliepka!

Ty koza!

Ty somár!

Hovoríme to často. V rôznych významoch.

Ale ako k tomu príde taká krava. Alebo taký somár? Alebo iné zviera. Veď oni sa správajú normálne. Prirodzene. A nie hlúpo, ako ľudia. Potom sa veľmi ľahko môže stať, že taká gorilia samica povie svojmu goriliemu samcovi: „Ty, ty si taký….. človek!“

Ktovie, čo si zvieratá o nás vôbec myslia.

Napríklad taký orangutan. Vylihuje na strome, škrabká si, ako pekne ľúbozvučne hovorí jeden môj známy, medzinožie, a spokojne odfukuje. Z druhého konára k nemu zlezie jeho malý syn a pýta sa ho. „Oci, kto je to človek?“

„Človek?“ zamyslí sa tato orangutan.

„Jáááj, to je ten týpek, ktorý zliezol zo stromu, začal chodiť po dvoch a teraz musí pracovať.“

Nedávno som videla dokument o zvieratách – robotických špiónoch. Medzi živé naozajstné zvieratá, vedci umiestnili umelých zvieracích robotov na vlas podobných tým skutočným. Umelé zvieratká sa bez problémov infiltrovali a malou kamerou v oku snímali svojich živých kamarátov.

Malí roboti natočili „filmy“, za ktoré by sa nemuseli hanbiť Spielberg s Tarantinom a Coppolom dokopy. Plné akčných scén, šialeností, napätia, vzrušenia a zábavy.

Napríklad takéto:

DRZÍ AKO OPICE

V Indii je horúci deň. Okolo žľabu fontány plného vody sú natlačené makaky. Všetci stoja v rade a pomaly sa posúvajú k vysokej veži. Lezú hore a skáču z nej do vody ako do bazéna. Ak postriekaš viac kamarátov, o to väčšia zábava. Ale nie je tu taký chaos ako sa na prvý pohľad zdá. Špliechnite na dospelého, vyššie postaveného a máte problém.  Keď špliechnete na to nesprávne mláďa, jeho rozzúrená matka si to s vami vybaví.

Jedno mláďa prekonalo zvedavosť a vyšplhalo sa na vežu. Tam už ale jeho odvaha skončila. Ostatné makaky v rade začínajú byť už nervózne a nepríjemne škriekajú na mláďa. Keď už nervozita vrcholí, sotí ho ten ďalší v rade. Všetci s napätím čakajú, či sa padajúce mláďa trafí do úzkeho žľabu s vodou. Podarilo sa. Matka si vydýchla. Teraz si bude malý makak pamätať, že opice sú drzé ako……, skrátka ako opice. Nie je jediným mláďaťom, ktoré sa to dozvedeli takým krutým spôsobom.

PIRÁTI KARIBIKU alebo KLEPTOPARAZITIZMUS

Vtáky Fregatky majú vypracovanú stratégiu, ako sa dostať rýchlo a bez práce k žrádlu. Je to jednoduché. Čakajú, kým rybári vytiahnu siete s ulovenými rybami a berú si z nich ako zo švédskych stolov. Dokonca, v organizovaných skupinách, ako piráti, kradnú ryby druhým vtákom priamo zo zobáka. A je to. Pečené holuby rovno do huby.

OBDIVOVATELIA UMENIA

V dažďovom lese východnej Austrálie si nenápadný vták zdobí svoje hniezdo. V celom hniezde dominuje krásna mozaika z modrých vrchnáčikov z PET fliaš. Tento vták totiž miluje modrú farbu. Po usilovnom zbere a dekorovaní si vychutnáva umelecký zážitok. Zrazu nakukne do hniezda druhý vták. Predstiera, že je samička a snaží sa zaujať toho umelca, aby mu ukázal zbierku svojich modrých pokladov.

A ten dobrák s umeleckým srdcom mu to zhltne aj s navijakom. Zatiaľ, kým ho falošná samička vyláka z hniezda a kým zistí, čo je to za vtáka, nenápadne priletia ďalší vtáci a je po pokladoch. Veľmi rafinované. Skrátka, riadny FTÁK.

PROVOKÁCIE AKO PRÍPRAVA NA RODINNÝ ŽIVOT

V Senegale, korytnačka, nádejná kameramanka, natáča príbeh mladého šimpanza a jeho neskrotnej túžby po mieste tam hore. Do vlády niekoľkých dominantných samcov. Pre začiatok, sa pokúša vytočiť dospelých, ale vedúci samec mu ukáže, kde je jeho miesto. U veľkých samcov veľmi obľúbený nebude. U samíc by to ale mohlo byť lepšie. Zdá sa, že mnohé z nich by si dali povedať. Jedna mladého samca vyzýva, aby ju nasledoval.

„Ale pozor, aby ma nik nevidel,“ šepká jej do uška.

Samci si našťastie radi cez deň zdriemnu. Povzbudený mladík skontroluje situáciu. „Vzduch čistý, dnes mám šťastný deň.“ Nanešťastie, jeden zo starších samcov nemá dobrý spánok. Chvíľka šťastia končí. Mladík odchádza zahanbene preč. Ale oči hovoria: „Ja sa vrátim!!!“

Po chvíli sa vracia v sebavedomej nálade. Berie konár, a ako tvrdý chlap, stavia sa proti ostatným. Ten najväčší samec, nazývaný tiež „Vrhač kameňov“, mladíkove drzé správanie hneď zastaví. Porazený sa vybíja na konároch. Zlosť ale za chvíľu ustúpi. Mladík zmierlivo ponúka priateľskú ruku. Jej vložením do úst je najvyšším výrazom dôvery a ochoty k zmiereniu. Šimpanzy majú sklon rýchlo prepadnúť hnevu. Radosť zo života ale vždycky rýchlo preváži.

ROZKOKOŠENÍ PUBERŤÁCI

Pri brehoch južnej Afriky je veľká žúrka. Mladí samci delfína skákavého sú tak divokí a nezvládnuteľní, že ich samice musia vyhnať z rodného stáda. Pubertálni mladíci si hádžu štvorzubca. Je to taká tá ryba, ktorá sa v prípade nebezpečenstva dokáže nafúknuť ako balón. A loptová hra môže začať. Ale pozor! Ten vystrašený „balón“ nie je žiadne béčko. Je to totiž najjedovatejšia ryba a vytvára nervový jed, ktorý dokáže usmrtiť 30 ľudí. Ale našim puberťákom to vôbec nevadí. Zdá sa, že malé dávky toxínu majú na delfínov narkotický účinok. A hrajú ďalej, až kým ….

VÁŽNE SOM NIČ NEPIL, TO TÁ HÚSENICA

Podobne ako delfíny, aj lemury majú slabosť pre opojné látky. Stačí sa ponatierať jedovatou húsenicou a sú úplne na šrot. „Dám si sedm piv a jednu zelenou,“ určite by vyspevovali, keby vedeli spievať. A vyzerá, že ešte stále nemajú dosť. Najvyšší čas sa z toho vyspať.

DÔSLEDKY CUDZOLOŽSTVA SÚ NIEKEDY PRIAM TRAGICKÉ

V púšti Kalahari si spokojne nažívajú surikaty. Keďže ich kolónia je dosť veľká, potrebujú niekoho, kto by udržiaval poriadok. Je ním alfa samica – kráľovná, ktorá ako jediná môže mať mláďatá. Ostatné samice si, jednoducho povedané, ani nepípnu. Ale keďže príroda je mocná a pud ešte mocnejší, stane sa. Kto by odolal cudziemu neokukanému samcovi zo susednej kolónie? Jedna neodolala. Pristihnutú pri čine ju alfa samica vyhnala.

Pravidlá sú niekedy prísne a možno sa zdajú na prvý pohľad uletené, ale ich porušením môže byť ohrozený život celej skupiny. Osamotená samička sa stala terčom útoku susednej kolónie. A ako to už býva, s prvou korisťou rastie chuť. Nenávistní susedia dostali chuť na cudzie územie. Boj, našťastie, prehrali a samička pochopila, že lojalita je dôležitá. Vyhratý boj bol pre ňu tvrdou lekciou ako sa má správať. Kajúcničku príjma alfa samica naspäť.

Tak čo poviete? Nezdá sa vám to nejaké povedomé? Nezažili ste to už niekde?

Vždy som si myslela, že byť divokým zvieraťom je veľmi ťažké. Byť neustále v strehu, zápasiť o holý život, byť maličkým článkom potravinového reťazca a pretĺkať sa divočinou. Myslela som, že my ľudia to máme ľahké. Ale aj napriek tomu, že chodíme vzpriamene po dvoch končatinách, dokážeme rozprávať a možno poniektorí aj myslieť, sme tiež len súčasťou divočiny. Tých rozdielov medzi nami a zvieratami nie je veľa.

Možno nemáme toľko prirodzených predátorov, ale tých neprirodzených, umelých, samo vytvorených určite máme dosť a často je to veru divoké.

Čo by asi videli zvieratá, keby umiestnili robotov s kamerami medzi ľudí?

Videli by to isté. Nervóznych drzých hundrajúcich bezohľadných ľudí v pomyselnom rade, boj o teritórium, boj o moc na vyšších miestach, organizované krádeže „rýb“ bez hanby za bieleho dňa priamo z „úst“, rafinovaných podvodníkov, namyslených samcov túžiacich po moci, dominantné alfasamice v akcii, rozkokošených a drzých mladíkov závislých na hrách, ľudí, ktorí sa opájajú (nie len láskou).

Tak, ako šimpanzy, aj my ľudia rýchlo prepadneme hnevu, ale myslím, že tiež ešte stále, tak ako oni, vieme prejaviť ochotu k zmiereniu. A pevne verím, že ako u tých šimpanzov, aj u nás ľudí, nakoniec, radosť zo života vždy preváži.

Aj divočina, napriek jej nespútanosti a dravosti, má isté pravidlá, ktoré treba dodržiavať. Ich nedodržanie môže mať fatálne následky nie len pre jednotlivca, ale aj celú skupinu. Občas sa stane, že sa pravidlá porušia. Veď aj zvieratá sú len „ľudia“. Ale väčšinou potom nasleduje ochota prijať zodpovednosť, ponúknuť ospravedlnenie a odpustenie.

Naši zvierací spolupútnici nám ukazujú, že bez rovnováhy medzi pravidlami a radosťou zo života sa v divočine prežiť nedá.

A, či už je to divočina v zvieracej ríši alebo aj tá naša ľudská, nakoniec zistíme, že tá divokosť nespočíva v krutosti, dravosti, nehostinnosti a boji, ale v slobode, zábave, láske, vzájomnom rešpekte a pokore.

DO ZDIVOČENIA!

Silvia Grecová

#zivotologia

Korektúry: Katarína Málková

 

Mohlo by vás zaujať…

S Milanom Markovičom som sa rozprávala o jeho pohľade na dnešnú dobu. Ako hodnotí ľudí na vysokých postoch a ich rozhodnutia? Prečo si myslí, že politika sa prezliekla za epidémiu a prešlo jej to? Porozprával aj o svojich aktuálnych projektoch a pripravovanej knihe.