Pravý slovenský folklór a tradície SlovakiaGift

Dvojica dizajnérov Sylvia Ciulis a Vlado Korček stoja za originálnou značkou Slovakia Gift. Spájajú v nej folklórne tradície s moderným úžitkovým umením. So Sylviou, ktorú už dávno uchvátilo čaro slovenského ľudového ornamentu, sa pre 40plus porozprávala Zora Puškáčová.

Sylvia, možno povedať, že naše životné príbehy majú jednu spoločnú črtu – tiež si pôvodne vyštudovaná právnička, ktorá sa však naplno našla v kreatívnej sfére. Čo Ťa viedlo k rozhodnutiu zanechať právnickú kariéru v prospech dizajnu?

Právo mám rada stále, ale bola som frustrovaná z praxe. Viac ako dĺžka súdnych procesov ma frustroval fakt, že ľudia vyhľadávajú právnika prineskoro. Bola som svedkom mnohých smutných osudov. A keďže ani po rokoch som to nedokázala púšťať po práci z hlavy, musela som pustiť z hlavy túto prácu. Vždy som bola tvor tvorivý, ako dieťa som recitovala, baletila a chodila na výtvarku. Počas maródovania som vždy vyrobila množstvo šperkov pre mamu a ešte viac oblečenia pre bábiky.

Neskôr som si vyprosila riadny šijací stroj a popri gymnáziu som absolvovala rôzne rekvalifikačné kurzy krajčíriny, čiže mám zopár výučných listov z konštrukcie strihu a pod. :). SlovakiaGift ale nebol mojim prvým kreatívnym projektom. Spolu s Vladom Korčekom sme mali keramický ateliér a robili sme mozaiky. Asi najväčšia, ktorú sme vyrobili, doteraz zdobí prevádzku Primi River Lounge v Eurovei. SlovakiaGift prišiel až neskôr, s cestovaním.

Ako vznikla vaša značka Slovakia Gift? Prečo práve folklór?

V zahraničí sme si uvedomili, aké absurdné je, že sa Slovensko neprezentuje aj ľudovými tradíciami v modernejšej podobe. Pripadalo nám to, akoby sme objavili teplú vodu. Znie to neuveriteľne, ale pred 10 rokmi dominovali slovenským suvenírom ovce, Maťko a Kubko, no a samozrejme, rekvizity hokejových fanúšikov.

Keďže fanúšikom ľudového ornamentu som bola už dávno predtým a mala som k tejto téme nemálo kníh i skromnú zbierku autentických krojových súčiastok, pustili sme sa do práce. Folklór určite nie je jediná správna cesta, ale keďže práve to bola moja srdcovka, nebolo nad čím špekulovať.

Kupujú vaše výrobky skôr Slováci alebo sa ich viac predá v obchodoch so suvenírmi?

Aká je skladba našich zákazníkov, to popravde netuším. Pamätám si ale, že keď sme začínali, panie predavačky z ÚĽUV-u nám vraveli, že Japonci sú naši ľudia, že oni nás kupujú najviac : ) Každopádne je isté, že v začiatkoch to boli hlavne cudzinci, ale ako čas plynul, Slováci sa pridali a my sa tomu veľmi tešíme.

No vidíš, a ja som asi pred desiatimi rokmi posielala nejaké sety Slovakia Gift pohľadníc americkým kamarátom!

Tak to rada počujem a dúfam, že sa aj obdarovaným páčili.

Ktoré chutné veci z vášho sortimentu sú najobľúbenejšie? Akurát nedávno stála vedľa mňa na prechode pre chodcov slečna s bordovou taškou „Srdénko“…

Ťažko povedať, ale je možné, že tašiek sme predali asi najviac. V tesnom závese budú kryty na telefóny a tričká. V súčasnej dobe sa veľa venujeme aj firemných darom a SlovakiaGift sme trochu zanedbali, ale vstúpili sme si do svedomia a pripravujeme zopár novostí, nech si aj naši fanúšikovia prídu na svoje.

A tu musím povedať, že máme asi najlepších zákazníkov na svete. Vážne! Nepríjemných zákazníkov, čo najprv kričia, môžme spočítať na prstoch jednej ruky a to sme tu už deviaty rok : )

Ty si bola tuším úplne prvá lastovička z kreatívcov, ktorá začala poukazovať na “folklórne fejky”, teda výrobky, ktoré majú “akože” obsahovať slovenský ľudový motív, ale namiesto toho sú texty ako “Hrdá Slovenka”, “Srdcom Slovák”, “Slovenská mamička” či “Milujem naše Slovensko” dokreslené poľskými, moravskými, maďarskými, dokonca aj škandinávskymi alebo ruskými ornamentami z verejne prístupných databánk. Prečo sa to deje? Je za tým neznalosť? Pohodlnosť?

Tak ako každý skutok, aj toto počínanie vypovedá všeličo o samotnom „tvorcovi“. V prvom rade je jasné, že tým ľuďom na pôvode ornamentu nezáleží, takže nejde o vzťah k slovenskej ornamentike, či folklóru vôbec. ide o najrýdzejšie podnikanie bez zaťaženia nejakými etickými, či mravnými nárokmi. Proste čo najlacnejšie vyrobiť a čo najdrahšie predať, to je celé.

V jednom zo svojich príspevkov si vyriekla krásnu myšlienku o tzv. “živom folklóre”. Mohla by si ju priblížiť aj našim čitateľom?

Živý folklór je to, čo tu chýba. Vďakabohu mapujeme a opatrujeme autentický folklór, máme krásny inscenovaný folklór, ale bežný človek nevie, aké jedlá sa varili tam, odkiaľ pochádza, alebo kde aktuálne žije. Napríklad v Bratislave by malo byť celkom veľa rybích reštaurácií a miest, kde si našinci i cudzinci môžu pochutnať na Slovákmi preonačenej rakúsko-uhorskej kuchyni. Bryndzové halušky v Bratislave sú vlastne celkom absurdný nezmysel.

A pri ceste Slovenskom by bolo možné ochutnať žaby na Gemeri, raky pri horských potokoch, boháte koláče na Zemplíne atď. atď.. To isté platí o hudbe, tanci, odeve, zvykoch, sviatkoch miestnych i čisto rodinných. Pointou nie je chodiť bežne v kroji, ani sláviť dožinky, ak nemáte farmu. Pointou je poznať región, poznať typické remeslá, mať možnosť kúpiť si miestnu keramiku, či bytový textil, vedieť hosťom uvariť alebo odporučiť, čo dané miesto v danej sezóne ponúka.

A netreba ani spomínať na stredovek. Moja babka varievala polievky zo sušeného ovocia, pestoval a varil sa bôb i kvaka, na zimu sa preprážalo ghee. A moja mamka spomína na neopakovateľné posúšiky z chlebového cesta, bohato sypané makom a prelievané teplým maslom, ktoré starká robievala deťom vždy, keď sa piekol chlieb.

No a teraz si predstav, že všetko toto by ožilo. V Heľpe by mali radi ružovú, v Dobrej Nive by sa zas ženy obliekali do tmavého s fialovými a červenými vzormi.

Všade by sa dalo niečo miestne vidieť, ochutnať a pri trochu šťastia aj špeci sviatok zažiť. Bola by to veľká radosť po Slovensku cestovať. To je živý folklór : )

Rozhovor pripravila: Zora Puškáčová