Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Mám 42 rokov a pred pár týždňami som sa znovu stal otcom.
Pristihol som sa, ako vždy utekám ako prvý prebaliť našu dcérku, keď zistíme, že je to práve treba. A to nielen, keď je iba pocikaná, ale aj keď si do svojej plienky naloží, čo je u takéhoto bábätka niekoľkokrát denne.
Premýšľal som, či je to len tým, že chcem ako správny muž odbremeniť moju ženu
Aspoň od tohto, keď už musela absolvovať celé tehotenstvo, náročný pôrod a teraz ešte aj dojčenie. Samozrejme, že som pri pôrode po celý čas bol, dokonca som nám zariadil pôrod v Trenčíne, keďže u nás v Bratislave počas mimoriadnych opatrení žiadna pôrodnica otcovu prítomnosť neumožňovala.
Som presvedčený, že pri pôrode by mal byť každý muž, aby videl, čo jeho žena musí podstúpiť a aby si ju na základe tohto vedel dostatočne vážiť a v tomto zmysle jej dávať aj úctu za to, čo dokázala. Nehovoriac o fyzickej a mentálnej pomoci, ktorú vtedy žena potrebuje.
Prečo by mal bábätko prebaľovať otec
Ale vráťme sa k tomu prebaľovaniu, uvedomil som si, že to nie je len tým, že to cítim ako svoju povinnosť, všimol som si, že to robím dokonca veľmi rád. Začal som totiž cítiť puto, ktoré sa v takejto chvíli vytvára medzi mojou dcérou a mnou, začal som vnímať, ako veľmi som pre ňu dôležitý.
Postrehol som totiž intímne puto, ktoré sa vytvára v momente dojčenia medzi ňou a jej mamou a istým spôsobom som im začal to puto závidieť. Možno práve toto ma priviedlo k tomu, že som si to začal vynahrádzať takýmto spôsobom. Nehovoriac o tom, že počas toho zažijeme spolu kopec srandy, pozerať sa, ako sa pri tom moje dieťatko tvári a aké vydáva zvuky, je pre mňa, ako milujúceho otca, ozaj zážitok.
Tiež súperenie s detskými kopajúcimi nožičkami, ktoré sa novej plienke bránia, považujem za skutočne roztomilé.
Trošku si pri tom aj pokecáme, teda hlavne ja, keď jej vždy trpezlivo vysvetľujem, nech sa mi nebráni, že so suchou plienkou sa bude cítiť lepšie. Dokonca som si všimol, že sa teším, keď vidím, ako malá zatlačí, alebo keď počuť aj nahlas, čo sa jej práve podarilo do plienky naložiť.
A teším sa tentoraz nie kvôli tomu, že ma zase čaká moja milá nevoňajúca povinnosť, ale že sa jej to podarilo, že je zdravá a že jej všetko funguje, ako má, pretože by to mohlo byť aj naopak. Dokonca ju vždy za to vychválim, aj keď mi ešte nerozumie.
A možno posledná a asi najdôležitejšia vec, ktorú som si pri tom začal uvedomovať, je vďačnosť, ktorú som pocítil.
Vďačnosť za to, že mám tú možnosť ten zázrak pri sebe mať a môcť sa o neho starať, pretože milióny ľudí na celom svete to šťastie, mať vlastné a zdravé dieťa, nikdy nezažijú.
Alebo to možno nezažijú mať v mieri, pretože žijú vo vojne, možno že to nezažijú v láske, pretože čelia partnerovmu nezáujmu, poprípade to nezažijú v dostatku a hojnosti, pretože žijú v chudobe. Je to v skutočnosti dar, mať možnosť pri všetkých týchto priaznivých okolnostiach, ktoré mám, prebaľovať svoje malé dieťatko.
Je to výsada, ktorú som dostal a prajem túto výsadu prebaľovať svoje dieťa každému dobrému človeku na svete a hlavne každému mužovi.
Autor je poradca v oblasti partnerských a medziľudských vzťahov v súkromnej aj pracovnej sfére.
Korektúry: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/