Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Odvážte sa byť odvážni
Asi tak pred rokom som dostala strašnú chrípku. Poviete si, nič neobvyklé, v dobe, kedy sa chrípka, alebo teda teraz koronavírus, skloňuje vo všetkých pádoch. Ale pred rokom to bol celkom neobvyklý a originálny začiatok môjho príbehu.
Začnem trochu zoširoka.
Keď som bola mladšia a začala som pracovať, tak som nevedela, čo presne chcem robiť. A tak sa človek učí, nasáva nové veci, zbiera skúsenosti, zmení zopár zamestnaní, zopár pracovných pozícií. Potom príde čas na rodinu, prídu deti, zmenia sa priority, už nestíhate to, čo predtým, ste radi, keď to v práci nejako zvládnete, aby ste po minimálne hodinovej zápche stihli vyzdvihnúť deti, porozvážať ich po krúžkoch, nakúpiť, veď to poznáte. A ani neviete ako, a začnete žiť život „POTOM“.
POTOM, keď budem mať čas, POTOM, keď deti vyrastú, POTOM, keď budem na dôchodku…
A po štyridsiatke, v tom najlepšom prípade, si uvedomíte, že ste vyčerpaní, život „POTOM“ vám neprináša žiadne radosti a cítite sa ako naplavený kus dreva plávajúci pod vodou, nevyužitý, ktorý občas narazí na kamene, občas odletí nejaká trieska, väčšia, menšia, občas príde vodopád a postupne sa obrusuje, v tomto prípade lepšie povedané otupuje.
Áno, sú medzi nami aj šťastlivci, ktorí majú prácu, ktorá je zároveň ich koníčkom a uživí ich bez veľkého zhonu, stresu a celý ich život je nejako tak v harmónii.
Ja som v tej prvej skupine. Po mojej viac ako 20-ročnej pracovnej praxi v bankovom sektore som si uvedomila, že už mi práca nič nové nedáva, dostávam sa do stereotypu, neposúvam sa a, hoci som chcela niečo zmeniť, štruktúra veľkých korporátnych firiem mi to „nedovoľovala“. Cítila som, že potrebujem zmenu. A to poriadnu.
Prijať takéto rozhodnutie sama v sebe bolo veľmi ťažké. Neustále som váhala. Veď to poznáte, pýtala som sa: „A čo vlastne chceš robiť? Veď nič nevieš robiť poriadne, vieš veľa vecí, ale vieš ich dosť dobre na to, aby si to zvládla?“ Na jednej strane bolo „niečo“, čo ma baví a napĺňa, ale nemám v tom dostatočné skúsenosti a vzdelanie a na druhej strane bola práca, ktorá ma nenapĺňa a nie je pre mňa až taká zaujímavá, ale mám v nej dlhoročné skúsenosti, viem ju robiť a sú tam tie istoty.
Tak a teraz príde TÁ spomínaná chrípka.
Bola to naozajstná chrípka, taká, ktorá vás priklincuje k posteli minimálne na dva týždne. Veľmi nepríjemná, ale na druhej strane táto chrípka ma nachvíľu zastavila a vytiahla z bežného životného kolobehu, kedy som mohla konečne v pokoji doma v posteli rozmýšľať. A v tomto mojom „kľudovom režime“ som si začala robiť plán.
A vtedy to prišlo. Rozhodnutie urobiť veľkú zmenu v živote. Povedala som si, že pokiaľ to neskúsim, tak si to budem celý život vyčítať, a čo, veď keby to nevyšlo, vždy sa môžem vrátiť k „pôvodnému stavu“.
Ale, čo je podstatné, začala som veriť tomu, že to vyjde, začala som si veriť. Je to také klišé, ale je to pravda. Jedine to pomôže prekonať strach.
Každé rozhodnutie je vlastne o prekonaní strachu. Strach je aj užitočný, ale niekedy je to veľká brzda. A toto bol aj môj prípad. Odbrzdila som, prekonala strach a mohla som sa rozhodnúť s istotou, že som sa rozhodla správne. Tá istota, že to zvládnete.
A verte, keď to urobíte, je to strašne pozitívne, oslobodzujúce a nové možnosti a príležitosti sa začnú samé ponúkať.
Veľmi pekne a trefne to povedal Konfucius: „Vyberte si prácu, ktorú zbožňujete, a celý život nebudete musieť pracovať.“
A tak som odišla z banky a začala som plánovať, čo ďalej a hľadať si cestu, ktorá by bola pre mňa tou pravou.
Začal proces skúšania, hľadania, zapisovania nápadov. Čo by som chcela robiť, čo viem, čo ešte neviem, čo potrebujem, aby som to vedela. Niečo, čo by ma bavilo, ale aj uživilo. Pri tomto hľadaní sa postupne o sebe dozviete veľa vecí. Čo som sa o sebe dozvedela ja?
Tak napríklad, život bez toho každodenného stresu a stereotypu spôsobil, že som začala pomaly pociťovať, ako sa mi uvoľňuje mozgová kapacita. Obrazne povedané, začala som cítiť mozog. Úplne doslova. Zrazu mi napadli také zaujímavé veci a myšlienky, ktoré by mi asi ani nikdy nenapadli. Skrátka, pretlak myšlienok.
Hlavne niekedy ráno po prebudení mám taký pretlak myšlienok a nápadov, že musím mať po ruke zápisník a hneď si to zapísať, lebo by som to zabudla. A to by bola škoda.
Oddýchnutý a uvoľnený mozog spôsobil, že som začala byť svetu otvorenejšia, milšia. Zrazu sa pristihnete, že sa rozprávate bežne s neznámymi ľuďmi na ulici, v obchode, kdekoľvek a stretávate ľudí s podobným zmýšľaním, či osudom, ako keby vám zrazu ten život, osud, vesmír alebo nejaká iná sila prihrával rôzne príležitosti, ľudí, nápady a sny sa začnú plniť.
Kopiace sa knihy na nočnom stolíku zrazu začali ubúdať.
Konečne bol priestor na čítanie. Už som aj zabudla, aké je čítanie obohacujúce. Málokedy som si našla na to čas a energiu niečo čítať. Teraz bol priestor a toľko kníh som neprečítala hádam ani za celý život. Vtedy sa začnete pýtať: „Prečo som to nerobila? Dokonca som začala chodiť do čitateľského klubu, túto príležitosť by som asi nevyužila, nebyť môjho „nového“ JA.
Začala som byť aktívnejšia, odvážnejšia, kreatívnejšia, objavila som svet rôznych kurzov, eventov, konferencií, inšpiratívnych stretnutí a zoznámila som sa s veľa úžasnými ľuďmi, ktorí sa tiež takto rozhodli a ich príbehy ma motivovali a nakopli. Konečne bol čas na oprášenie jazykov, ktoré nepoužívaním zakrpateli, a na môj veľký sen už od detstva – klavír. Našla som si učiteľa a ani som sa nenazdala, mám v obývačke piano.
Dokonca som si dala výzvu, že raz do týždňa sa štýlovo oblečiem a pôjdem vždy do inej kaviarne, nechám sa uniesť atmosférou, vôňou kávy a koláčika a napíšem tam nejaký článok na tému, ktorú mi chvíľu predtým zadá kamarátka. Taká škola kreatívneho písania.
Vďaka jednému eventu som znovuobjavila svoje staré kamarátky, ktoré som nevidela už vyše 20 rokov a spolu sme si založili taký mini klub INSPIRO.
Cítila som, že sa mi vracia sila, začalo sa ako keby prejavovať to moje dávno prácou, stresom, povinnosťami v domácnosti, zápchami, cestovaním, vekom… zablokované staré JA. To zábavné, nápadité JA plné života, snov a túžob.
A to je asi len jedna desatina zo všetkých poznaní, ktoré mi môj nový život priniesol.
Keď to zhrniem, tak všetky tieto činnosti a aktivity mi umožňujú byť tou najlepšou verziou seba. A to je naozaj úžasný pocit. Už len za toto to stálo.
Postupne sa začal napĺňať môj plán. Keďže najradšej mám maľovanie, začala som s maľovaním tričiek. Najskôr to bola len moja zvedavosť, na textil som ešte nemaľovala. A tak vznikli prvé ručne maľované tričká k narodeninám pre mojich blízkych. Postupne sa to začalo šíriť a ozvali sa mi aj úplne neznámi ľudia, ktorí videli moje výtvory a bez nejakého väčšieho marketingu a reklamy som zrazu mala prvé objednávky.
Nie je to zatiaľ nič veľké, ani zárobkové, ale niečo sa začalo diať. A tak som do toho vhupla, ani neviem ako. Moje sebavedomie a motivácia sa začali meniť. Často som si hovorila, že či to nie je príliš veľké sústo, veď som amatér, je to veľká zodpovednosť pustiť sa do niečoho nového, ale ľuďom sa to páči, tak prečo nie? Maľovanie ma baví od detstva a vlastne ma naučilo do života jednu veľkú vec.
Aj keď na začiatku to nevyzerá veľmi pekne, nie je to ono, priam je to úplne hrozné, nevydarené, netreba sa vzdávať a treba pokračovať, pozorovať, skúšať, premýšľať, premaľovávať, znova a znova a nakoniec je to ešte lepšie ako bol cieľ.
A takto je to aj v podnikaní, v živote a vo všetkom.
Moja rada znie: Prekonajte strach, rozhodnite sa a skočte. A potom to už nejako pôjde, pokiaľ vás to baví, tak vždy príde nápad, ako vyriešiť problémy a prípadné nezdary. Treba stále myslieť a riadiť sa tým, že všetko sa dá naučiť, keď sa chce. Treba len dobre pozerať a počúvať. Myslím, že ak človek má dobrú predstavivosť a nové nápady, vie prekonávať vžité vzory a chce skúšať veci robiť inak, potom sa z omylu môže stať super nápad, z nevýhody výhoda, z nudy zábava a z neúspechu úspech.
Všetko ostatné sa dá naučiť. Na to sa hodí môj obľúbený citát:
„Myšlienky sú ako králiky. Dostanete párik a naučíte sa, čo s ním. Onedlho ich máte tucet.“ John Steinbeck, spisovateľ.
A po roku je tu opäť chrípka.
Teraz síce nie som chorá, ale táto chrípka ovplyvňuje naše životy viac, ako sme si dokázali predstaviť. Prišla v čase, kedy som sa už chcela posunúť ďalej. Tak naozaj.
Najskôr som sa trochu zľakla. V hlave začali zase otázky: „ Prečo práve teraz, teraz, keď som sa rozhodla pre zmenu, pre novú cestu, skúsiť podnikať, mám na to čas priestor, odvahu a teraz toto???? Začať podnikať v čase, kedy sa hovorí o spomalení a dokonca o zabrzdení ekonomiky, budúcnosť je neistá a nevieme ani dokedy? Je to náročné obdobie pre tých, ktorí už dlhšie fungujú, nie to pre tých, čo len začínajú, alebo ešte, ako ja, ani poriadne nezačali.
Ale hneď som sa ukľudnila, nebojím sa, asi to tak má byť. Je to výzva poradiť si hneď s takýmito mimoriadnymi prekážkami. Využijem tento čas a priestor na prípravu, samoštúdium, online kurzy, hoci nie je to to pravé orechové, využiť treba všetko, čo sa dá, dokonale si opäť všetko premyslieť a pripraviť. A tvoriť. Veď ľudia neprestali žiť. Žijú ďalej a ešte viac ako inokedy túžia po niečom peknom a príjemnom.
Práve tá prvá chrípka pred rokom ma naučila prekonať strach a zisťujem, že odvtedy sa mi darí lepšie prekonávať problémy aj v bežnom živote, brať všetko s väčším nadhľadom a ľahšie sa rozhodovať.
Samozrejme, poviete si, že takéto rozhodnutie sa nedá len tak ľahko urobiť, veď predsa zostať bez príjmu, to nejde, nemôže si to dovoliť každý. Áno, to je pravda, okrem odhodlania a vášne treba k tomu trochu pridať aj to rácio a pripraviť sa na to aj finančne, mať nejaký plán a byť nohami na zemi. Vtedy pred rokom mi to pomohla naplánovať dvojtýždňová chrípka, teraz to bude o niečo dlhšie, ale je ešte veľa vecí, ktoré potrebujem pripraviť, doriešiť a premyslieť.
Dúfam len, že sa mojimi míľnikmi v životných posunoch a rozvoji nestanú chrípky. Už stačilo, myslím, že to zvládnem aj bez nich : – )
Na záver už len toľko.
Zatiaľ som ešte nevybudovala žiadny prosperujúci biznis, neurobila nič veľavýznamné, nemám za sebou úspešné podnikanie, som len na začiatku cesty, ale urobila som to podstatné. Dokázala som sa vysporiadať so strachmi, ktoré ma brzdili a to je veľmi dôležité. Urobiť rozhodnutie je krátky okamih, ale je ten najťažší. Podobne ako v bungee jumpingu alebo skoku s padákom, to rozhodnutie skočiť je neskutočne ťažké, potom už letíte a nakoniec ste šťastní, že ste to urobili.
Prídu samozrejme ďalšie náročné a ťažké situácie, problémy, ale vy už letíte a viete, že sa netreba vzdávať.
Je to ako keď niekam cestujete a nastavíte si GPS. Keď zablúdite, alebo je cesta zablokovaná, musíte sa zorientovať, prepočítať a nájsť inú cestu. Niektoré cesty sú hrboľaté a často sa neustále motáte dookola. Ale hlavné je nevzdať to a prísť do cieľa. Niekedy život prinesie aj momenty, kedy zistíte, že treba zmeniť aj cieľ, ale podstatné je zotrvať na ceste a ísť.
Možno život nie je o šťastných koncoch, ale o šťastných okamihoch a o rozhodnutiach byť šťastný.
Tak sa odvážte byť odvážni a rozhodnite sa byť šťastní aj vy.
Titulná foto: Gabriela Teplická
Korektúry: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/
