Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Je to mylná predstava, že v liečebniach pre dlhodobo chorých a hospicoch sú len starí ľudia.
Ako sociálna terapeutka navštevujem nových pacientov v izbách, aby som ich oboznámila s možnosťou využitia spoločenskej miestnosti, v ktorej sú knižky, farby, papagáj Fufi a dobra nálada.
Otváram dvere izby číslo jeden.
Privítam relatívne mladšiu pani, ako som zvyknutá. Má skromnú batožinu vedľa postele a na stolíku okrem pohára a liekovky iba svoje okuliare.
Po skončení môjho úvodného slova sa usmeje.
„Jééj, pravdaže, rada s vami pôjdem. Aspoň mi rýchlejšie ubehne čas, keď nebudú procedúry,“ odpovedá a schováva si okuliare do puzdra.
Volá sa Jožka. Pracuje ako učiteľka pracovnej výchovy a je zo Žiliny. Rozpráva krásnou mäkkou slovenčinou.
S tou bude radosť pracovať, pomyslím si.
Nezmýlila som sa. Jožka sa nielenže zapája do všetkých tvorivých činností, ale zaujíma pozíciu koterapeutky. Prihovára sa aj ostatným dámam a pánom v miestnosti a všetky rozhovory sú popretkávané smiechom.
Zvláštne, ide mi hlavou. Žena s ťažkou diagnózou, takmer nevyliečiteľnou, a ona sa usmieva.
Chodievam za Jožkou každý deň a trávime spolu veľa času. Vždy, keď je v miestnosti, vládne príjemná atmosféra. Akoby choroba neexistovala a my máme práve hodinu pracovnej výchovy.
Má tiež rada svoje ticho v izbe alebo v kaplnke, kde sa modlí.
Jožka okrem lásky k ľuďom, zvieratám, k životu, má vrúcnu lásku k Bohu.
Jej hospitalizácie u nás sa opakujú a ja sa vždy teším jej prítomnosti. Všímam si, že je to obojstranné.
Na konci jej posledného pobytu u nás dostávam pochvalu.
„Zuzka, táto tvoja práca je veľmi potrebná pre chorého človeka. Len vydrž, oni ťa potrebujú ako soľ,“ presne znejú jej slová.
S Jožkou zostávame v písomnom kontakte.
„A kedy už napíšeš a vydáš knihu? Aj básničky, aj úvahy z hospicu?“
Sú to jej časté otázky, na ktoré nemám istú odpoveď. Ubehlo už pomaly päť rokov, odkedy sme sa v liečebni videli naposledy.
Dnes môžem úprimne povedať, že Jožka, pacientka s ťažkou diagnózou, bola mojím motivátorom k tomu, aby knižky vznikli.
A čo je s Jožkou dnes?
Jej telo následkom choroby slablo a Jožka zostala doma. Chválila sa mi technikou maľby na sklo, ktorú sa naučila u nás v spoločenskej miestnosti.
„Zuzka, veľmi mi to pomáha, ozdobujem a obdarovávam ostatných. Pomáha mi to nemyslieť na chorobu.“
Posledné dni jej života prežila Jožka v hospici v inom meste. Ťažko sa jej dýchalo, a tak už nepísala.
Zavolala som.
Telefón som nechala dlhšie zvoniť. Nedúfala som, že zdvihne, lebo som mala informácie, že je jej ťažko.
„Jééj, Zuzka,” ozvalo sa zo slúchadla na druhej strane. Dýchala s komplikáciami, pretože voda zalievala jej pľúca.
Jožka sa nebála a hlavne nebojovala. Pre ňu nič nekončilo, len možno práve začínalo…
„Odišla“ o pár dní po našom rozhovore.
Uvedomila som si, aké úprimné priateľstvo môže vzniknúť aj zo vzťahu terapeut – pacient.
Otázkou je, kto bol v našom vzťahu terapeutom a kto tým druhým…
Venované Jožke. Žene, ktorá dokázala prijať svoju chorobu s pokorou a mierom v srdci.
Autorka kníh a sociálna terapeutka
Korektúra: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/
