Prišla na Slovensko pracovať a ostala tu žiť

Maria Hrvatic, pochádza z Chorvátska, z mesta Záhreb. Na Slovensko prišla v roku 2012 kvôli práci vo firme IBM. Pretým pracovala v IBM v Záhrebe, avšak jej pozíciu tam zrušili a presunuli ju na Slovensko. Mária prišla na Slovensko pracovať a ostala tu žiť.

„Osobne som na Slovensko prísť nechcela, ale pre zamestnanosť a kariéru som si povedala, že vydržím 6 mesiacov alebo max. rok“, hovorí Mária a my sme ju vyspovedali.

Aké boli tvoje začiatky Maria?

Začiatky v Bratislave boli ťažké. Nikoho som tu nepoznala, nevedela som ani slovo po slovensky, nikdy predtým som tu nebola, ani ako turista. Prišla som sama autobusom so 4 kuframi, ktoré mali dokopy určite viac kíl ako ja.

Navyše Chorvátsko v tom čase nebolo v EÚ, a preto môj príchod na Slovensko a prvé dva roky boli pre mňa nekonečným zdĺhavým procesom. Prvé tri dni na Slovensku som strávila na cudzineckej polícii od 5 ráno do 3 poobede. Tri dni po sebe!

Mala si zabezpečené ubytovanie?

Ako občan krajiny mimo EÚ máte kopec ťažkostí – odmietajú vás majitelia bytov, odmietajú vás banky, mobilní operátori, požičovne áut, resp. požičovne všetkého druhu.

Takže bežné veci ako nájsť si ubytovanie, založiť si účet v banke a zriadiť si slovenské číslo bolo neľahkou úlohou a stálo ma to oveľa viac úsilia a peňazí ako bežného občana EÚ.

Našťastie od roku 2013 je Chorvátsko v EÚ a môj život je odvtedy oveľa jednoduchší.

Administratíva je jedna vec, ale čo priatelia? Nechýbali ti  na začiatku sociálne kontakty?

Tak musím povedať, že socializácia na Slovensku nebola ľahká, keďže som už bola dospelý človek s dlhou pracovnou dobou a nie študent na výmennom pobyte, ktorému stačí socializácia na intráku a diskotéke.

Vo firme, v ktorej som pracovala, sa rozprávalo po anglicky. Slovenčinu bolo počuť iba na WC a vo výťahoch. Ja som sa ju naozaj chcela učiť, ale nebolo veľmi kde. Nerozumela som ničomu, nemohla som ísť na jógu, vybaviť si lekára.

Veľa Slovákov si myslí, že chorvátčina a slovenčina sú si veľmi podobné, a že sa hneď dá porozumieť. To je však veľmi mylná a nadnesená predstava. Je iné prísť na dovolenku a objednať si pivo na pláži a iné ísť si vybavovať veci na cudzineckú políciu.

To nezvládne ani ten najšikovnejší talent na jazyky bez samotného učenia sa jazyka. A navyše slovenčina je jeden z tých jazykov, na ktorý potrebujete aspoň 3 roky učenia sa z kníh (nestačí iba konverzácia), aby ste prišli na úroveň C1 ako mám teraz ja.

Pre plnohodnotný život na Slovensku potrebujete mať vysokú úroveň slovenčiny, so základmi si tu kamarátstva nevybudujete ani nevybavíte úrady a ani nevybudujete úspešný business.

Chorvátska mentalita je je veľmi otvorená v porovnaní so slovenskou a vytváranie kontaktov a kamarátstiev bolo veľmi ťažké. Slováci podľa môjho názoru žijú v uzavretých skupinách a málokedy sú ochotní niekoho k sebe pripustiť v dospelom veku.

Okrem mužov, ktorí mali v záujme so mnou flirtovať, sa so mnou málokto bavil. To ma strašne bolelo. Začala som byť kvôli tomu depresívna a hľadala som spôsoby, ako z toho von.

No to asi nebolo ľahké. Ale asi sa podarilo, keďže si tu už roky…

Nuž cítila som sa nielen depresívne, ale aj sama. Prvý mesiac bol fajn, ale potom som si uvedomila, že mi nikto nerozumie a nemám sa s kým porozprávať. Vedela som, že je tu viac ľudí ako ja, tak som začala organizovať stretnutia s ďalšími cudzincami, aby sme sa mohli vzájomne podporiť alebo aj zabaviť aj poľutovať..

Takto vznikla organizácia Internationals Bratislava, ktorá organizuje medzinárodné podujatia, kde sa prepájajú cudzinci so Slovákmi.

Na začiatku chodilo na tieto naše podujatia naozaj len niekoľko ľudí.  Objednali sme si v podniku stôl a tam sme sa zhovárali.  Najskôr som to robila pre seba a kolegov z môjho poschodia firmy, no postupne sme začali rásť.

Prišli ďalší kolegovia z iných poschodí, potom cudzinci z iných firiem a nakoniec aj Slováci. Ľuďom sa táto myšlienka páčila. Z malej skupinky 20 ľud vznikla za niekoľko mesiacov tisícka. Dnes je nás okolo 25 tisíc . Keď komunita začala rásť, začala som organizovať  väčšie akcie, výlety, diskotéky.

To znie super, rozmýšľam, že sa pridám… Čo všetko robíte?

Organizujeme najmä bilingválne udalosti (angličtina-slovenčina). Chceme, aby rozumeli aj cudzinci z iných krajín, ktorí nevedia po slovensky, ale aj Slováci. Robíme biznis, športové podujatia, diskotéky, tvorivé dielne, prednášky, kurzy varenia atď. Je toho naozaj veľmi veľa.

No a potom riešime, keď cudzinec príde s problémom. Buď mu pomôžeme, alebo nájdeme inú organizáciu, ktorá to zvládne lepšie a rýchlejšie ako my.

Pri prvých eventoch som vôbec nerozmýšľala nad tým, že by ma to raz mohlo aj živiť. Po úvodných stretnutiach som založila občianske združenie, no z neho som nemala žiaden zisk.

Keďže som stále pracovala v IBM, bolo pomerne náročné zosúladiť môj osemhodinový pracovný čas s aktivitami, ktoré súviseli s Internationals. Rána, večere, víkendy či dokonca aj obedné prestávky v práci som mnohokrát venovala organizovaniu vecí pre Internationals.

Obetovala som tomu podstatnú časť môjho voľného času a všetko som to robila v podstate zadarmo. Dnes si však myslím, že práve vďaka tomu sa mi podarilo získať mojich prvých klientov.

A potom sa to stalo? Dala si výpoveď, odišla si z korporátu (sen skoro všetkých) a začala podnikať?

Áno. Keďže intenzita mojich aktivít spojených s Internationals narastala, v roku 2016 som sa rozhodla založiť firmu, Internationals Bratislava s.r.o. . Firma začala zaberať väčšinu môjho dňa a ja som musela pristúpiť k náročnému rozhodnutiu.

Po siedmych rokoch som sa rozhodla zanechať moju kariéru v IBM a začala som sa plnohodnotne venovať mojej firme.

Po odchode z IBM som však musela mnoho vecí zmeniť lebo som nemala finančné zázemie.  Z pekného bytu z centra Bratislavy kde som bývala sama som sa presťahovala do Petržalky, kde som žila v zdieľanom byte.

Žila som tam s ďalšími 7 ľuďmi, na čo som nebola zvyknutá. Na zhruba päť mesiacov som sa ocitla v úplne inej situácii, nemala som ani čas a ani peniaze na veci, na ktoré som bola zvyknutá. Dá sa povedať, že v tom čase môj životný štandard spadol aspoň o tri úrovne nižšie.

Vždy som však verila, že mám svoju víziu a cieľ, ktorý chcem naplniť a preto som sa nikdy nevzdala.

Dnes po skoro štyroch rokoch môžem povedať, že  som sa vrátila na „pôvodnú životnú úroveň“, ktorú som mala s korporátnym platom. Išlo to veľmi pomaly a postupne.

Ty ale aj učíš pokiaľ viem…

Popri organizovaní rôznych podujatí som pre veľký dopyt začala doučovať chorvátčinu, ktorá sa neskutočne rýchlo rozbehla. Mnoho Slovákov sa naozaj chce učiť po chorvátsky a sú z toho neuveriteľne nadšení.

Každý rok navštívi Chorvátsko až 500-600 tisíc Slovákov, čo je obrovské číslo. Keď by sa aspoň 1% z nich chcelo učiť po chorvátsky, dostaneme sa k  naozaj veľkému číslu. Mám veľa žiakov z celého Slovenska a Česka, doučujem cez skype alebo live v Bratislave.

Toto sa mi na Slovensku veľmi páči, že je tu toľko nadšencov chorvátčiny, že Slováci majú Chorvátsko naozaj radi.

A môžu ťa naši čitatelia kontaktovať? Máš ešte kapacitu na učenie?

Samozrejme, že budem veľmi rada. Kontaktovať je ma možné aj prostredníctvom môjho profilu na DOUCMA

Čo sa ti na Slovensku najviac páči?

Na Slovensku je bezpečne, sú tu väčšie istoty ako v Chorvátsku, nižšie dane a odvody, ľudia sú tu menej nervózni a výbušní.

Všetci majú radi Chorvátsko, tak sa cítim niekedy až privilegovane. Ak ste zamestnanec, máte väčšie práva na Slovensku, v Chorvátsku môžete dostať výpoveď len tak, keď sa nepáčite šéfovi, kým na Slovensku musíte urobiť nejaký veľký prúser a navyše máte výpovednú lehotu.

Nezamestnaní môžu ísť na úrad práce a dostávať finančnú podporu, mamičky môžu byť do 3 rokov doma s dieťaťom, keď chodíte k lekárovi, neplatíte kvázi nič – toto v Chorvátsku neexistuje.

Aj založiť aj viest business ja na Slovensku jednoduchšie.  Na Slovensku mám najradšej prírodu a hory, kde rada často chodím.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Titulná foto pre HEROES: Martina Juríček

Mohlo by vás zaujímať..

ZMENA TERMÍNU Víkendový Reštart Tela a Mysle | Wellness Hotel Kontakt