Keď si myslíte, že ste škaredá, všetko ide horšie. Vždy som tvrdila, že pekní ľudia to majú v živote ľahšie.

Sebaláska? Kliatba krásnych žien?

Ja nechápem, čo je to za kliatbu, že pekné ženy majú pokazenú optiku, signál medzi okom a mozgom je rušený nejakými čudnými blokmi. Sebaláska?

Ako sa naučiť mať sa rada?

Tiež som vždy mala tento problém. Videla som všetky svoje nedostatky, ktoré som mala pekne obodované a chronologicky zoradené, aby som si ich mohla pravidelne pripomínať a apdejtovať. Hlavne, nech na nič nezabudnem. Spôsobovalo mi to v živote ozaj veľa problémov. Keď si myslíte, že ste škaredá, všetko ide horšie. Vždy som tvrdila, že pekní ľudia to majú v živote ľahšie. Skôr si nájdu priateľov, prácu, lebo veď prvý dojem, to je to, čo najskôr každého upúta, tvár, postava… nie?

No nie(!)…

Prvé, čo každého zasiahne, je vaše vyžarovanie. Poznám ženy, ktoré majú prdel ako cirkusový stan, natlačia sa do sexy červeného overalu a vyzerajú v ňom tak, že aj ja by som po takej vyštartovala.

Čím to je? Tieto ženy proste vedia NOSIŤ SVOJE TELO. V tom je ten úspech. Pozrieť sa na seba a pochopiť, že toto telo som teraz dostala, takto vyzerám a musím sa ho naučiť nosiť. Viem, nie je to ľahké. Dnes sa mi to píše dobre, lebo už som došla na to, ako sa to robí, na to zázračné slovko „SEBALÁSKA“… Kedysi to bol teda ozaj problém. Nechápala som, ako na to.

Len ako to urobiť? Ako sa naučiť mať sa rada? Čo sa mám každé ráno postaviť pred zrkadlo a povedať si „ľúbim sa“??? Či si mám bozkať ráno problémové partie? Ale ako si pobozkám brucho, keď samé mi bráni zohnúť sa? Alebo malé kozy? Ako ich natiahnem? Budú ešte aj malé a vygajdané? Ja mám kozy po tatkovi a pipík po mamine… čiže ani jedno, ani druhé. No, čo s tým?

Nuž, mám k tomu jeden príbeh, tzv. moju trú story, prežitú na vlastnej koži.

Nehovorím, že je to návod pre každú/každého, ale možno pochopíte, čo sa snažím povedať a pomôže to. Takže, nech sa páči, toto sa stalo mne:

Na úvod: poznáte knihu od Paula Coelha Alchymista? Je to moja najobľúbenejšia kniha, lebo vždy, keď ju chytím do rúk, nájdem v nej niečo nové. A čo vám totálne rozmláti mozog na malé kúsky, a potom sa vám spojí nanovo, je záver. Vlastne, na poslednej strane v pár riadkoch sa dozviete pointu celého príbehu, ktorý je zrazu celkom iný, ako ste si mysleli a zostanete len civieť do prázdna.

Takže mne sa niečo podobné stalo tiež. Kto nevie, ako tá kniha končí, prečítajte si, ale nie len poslednú stranu, ale celý príbeh, inak to nemá zmysel. Myslím si, že každý z nás má v živote takýto moment Alchymistu, len nie každý si ho uvedomí. V tom uvedomení je čaro života. Ja som to uvedomenie mala, zázrak sa stal v Nepále.

Bola som tam na takom spirituálnom výlete s priateľmi. Strávili sme tam celý mesiac a prvé dva týždne sme žili v kláštore v Káthmandu, spolu s budhistickými mníchmi. Sú to vysoko spirituálne bytosti, ktoré sa na vás usmievkajú, zvlášť keď ste blonďatá Európanka. Niekoľko dní sme sa zúčastňovali ich rituálu k novému roku a poviem vám, mám pocit, že vtedy sa to začalo.

Počas dlhých hodín v chráme, pri zvukoch bubnov, trúb a ich nekonečného mrmlania, som zaspala (ako vždy a všade) a mala som sen, bola som postavená z tehál a kameňov a celá som sa rozsypala.

Potom som sa začala stavať nanovo, tehlička po tehličke.

Neviem, či to bol ozaj sen alebo hlboký meditačný zážitok, no keď sme potom rozoberali s kamoškami (viaceré sme mali takýto sen v priebehu pár dní počas bubnovačiek v chráme) zážitky na teraske, tak jedna z nich na margo usmievajúcich sa mníchov povedala: „Jasné, že sa na Evku usmievajú všetci mnísi, veď ona je pekná žena!“… Búúúm… moja hlava vybuchla. Vtedy to prišlo a v mojom mozgu sa vyskratovali chybné spojenia a zrazu som sa videla ako pekná žena…

Videli ste ten americký film, kde baba spadne zo stacionárneho bicykla, udrie si hlavu a vidí sa krásna? Celkom fajná komédia s ozajstným posolstvom. Áno, aj v amerických komédiách sa dá nájsť posolstvo, keď sa človek trošku posnaží.

Moje nanovo postavené ja prijalo túto informáciu ako fakt, nie ako prázdne slová.

Začala som premýšľať… Čo tá Lenka povedala? Že som pekná? To si myslí? Ja? Pekná?… Od toho dňa som mala pocit, že som vyrástla (možno to bolo tým, že Nepálci sú drobného vzrastu a keď vás unáša dav v uliciach Káthmandu, máte pocit, že ste Sklenaříkovej sestrenica), krajšia, štíhlejšia a začala som si žiariť. Áno, žiariť. Lebo, keď toto viete, tak to z vás vyžaruje. Vrátila som sa domov a často som počula: „Nejak si tam opeknela, ti to prospelo!“ a ja že: „Áno, vidím“. 

Sebaláska. Alebo záver môjho osobného Alchymistu…

Irónia života je, že musíte cestovať tisíce kilometrov do iného sveta, aby vám kamoška „od vedľa“ povedala tú najdôležitejšiu mantru, dokonca v slovenčine: „Si pekná“… stačí len uveriť.

Pred vyskratovaním:

Po vyskratovaní:

PS: Mám neter Rebeku. Ona je už dieťa nového sveta a optika jej zatiaľ funguje opačne, čo je veľmi inšpiratívne. Postaví sa pred zrkadlo (9-ročná) v kraťasoch, kroptope (či jak sa volá to detvianske tričko), vyvalí pupík a povie: „Dnes sa cítim ako žena!“… a na pochvalu: „Si veľmi pekná, Rebečka,“ odpovedá: „Áno, ja viem…“ Berme si príklad a opravme si OPTIKU, prosím! Toto je skutočná sebaláska.

Eva Czermak

Korektúra: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/