Rozhodla som sa písať o skúsenostiach z hospicu…

Možno nie jeden z vás zažil na svojom pracovisku, že dôjde k situácii, ktorú nemôžete zmeniť, len sa môžete rozhodnúť. Tak, alebo onak, keď sa odrazu v jeden krásny deň ohlási, že sa vedenie mení. A tým aj podmienky na pracovisku. Čo urobíte?

Rozhodla som sa písať o skúsenostiach z hospicu, v ktorom sme pôsobili ako skvelý tím.

A práca, ktorú sme vykonávali dávala zmysel. Dnes je už každý inde a na inom mieste. Ale spomienky a reálne skúsenosti zostávajú a s tými sa chcem podeliť. Nie, nie je to fikcia, ale realita. Aj keď vieme, že v spoločnosti vo väčšine prípadov je to inak. Ale prečo neukazovať aj tú lepšiu stránku? Nemohlo by to niekde, naozaj ešte raz fungovať?

Nevyslovené slová

…Ležím na mobilných nosidlách a utrmácaný z cesty sanitkou, konečne stojíme.  A kde som to?  Vidím sympatickú žltú budovu a nádherný zelený park. To je asi nejaký hotel. Určite tu  majú  len krátku prestávku a mňa povezú do tej nemocnice, čo mi spomínala dcéra. Á zmýlil som sa. Vystupujeme zo sanitky. Tak predsa.

Sme na recepcii. Všímam si stojacich čakajúcich ľudí a do papierov sústredeného recepčného. Začínam pociťovať strach aj úzkosť sa ma zmocňuje. Aha! Mašinka na kávu. Hneď mi je lepšie. Jéj, tam je azda výstavka obrázkov a hačkovaných košíčkov? Aké milé. A je tu  čisto a voňavo. Moja úzkosť sa akosi stráca a vytratí sa úplne. Oslovuje ma totiž milá a šarmantná dáma.“

„Dobrý deň, som ambulantná sestrička a prídeme za vami aj s pánom doktorom, keď vás ubytujú.“

No, som zvedavý. Aj tak sa bojím po skúsenostiach, ktoré som zažil v nemocnici. Na následky mozgovej porážky nerozprávam. Nevládzem nič povedať o sebe. Nuž, budem dúfať.

Už som na izbe a v „požičanej posteli“ na pár týždňov. Ležia tu so mnou  ďalší traja muži. Ej, veru, kdeže sme sa to ocitli chlapci po toľkých, ťažkou robotou oddretých rokoch života?

A je to tu. Prichádza ku mne lekár so sestrou. Vyšetrujú ma a snažia sa so mnou komunikovať. Uvedomujem si záujem o mňa. Je to príjemné. Konečne sa necítim ako balík odložený niekam do kúta. S úsmevom odchádzajú a zaželajú mi príjemný pobyt v liečebni.

O chvíľu vchádzajú dámy v zelenom ošatení. Sú veselé, štebotavé a rozoberajú niečo, čomu nerozumiem, ale sála z nich pozitívna nálada. Vybaľujú mi tašky a nalievajú čaj do pohára. Vtipne ale s úctou sa prihovárajú k môjmu susedovi, ktorý ako som pochopil „neposlúcha“ a snaží sa dostať von z postele.

Majú to ťažké. Neviem či by som zvládol takúto obetavú prácu. Naťahovať sa s ťažkými telami už nevládnych mužov. Otáčať ich, prebaľovať, umývať… Zaujímavé. Oni sa usmievajú, dokonca si medzi sebou aj zavtipkujú. Asi to treba. Bez zmyslu pre humor by tá práca bola priam deštrukčná.

Hľa, ide sestrička. V akomsi zaujímavom obleku. Je to rehoľná sestra. Usmeje sa a podáva mi lieky. Nemám ich rád, ale viem že to musí byť. Pýta sa, či mi nie je zima, lebo v izbe máme pootvorené okno. Okrem liekov ju zaujíma, ako sa cítim. To je výborné.

Už je pomaly obed. Aj som vyhladol. Len neviem ako sa najem, lebo sám to nedokážem. Mám trochu trému. Nepoznám to tu. Neviem ako to tu funguje.

Pozor! Už niekto ide. Otvárajú sa dvere a na chodbe registrujem dámy v pekných zásterách a fialových blúzkach. Dokonca má jedna z nich aj čapičku vo vlasoch  ako v hoteli. Aha, priviezli jedlo. Jedna z nich prichádza k môjmu stolíku, venuje mi pohľad a podáva mi polievku. Vzápätí prichádza ku mne dáma v zelenom a pomáha mi s podaním stravy. Pomaly a pokojne. Mám pocit, že je tu len pre mňa. Snažím sa poponáhľať, lebo viem, že nie som tu sám. Pokojne, aby vám nezabehlo! Usmerňuje ma dáma v zelenom. Už viem že sú to sanitárky, alebo zdravotné asistentky.

Po obede je siesta a moji spolubývajúci odfukujú, občas zavzlykajú a opäť odfukujú.

Podriemkávam, keď tu zrazu, ma vytrhne z môjho leňošenia,  optimisticky naladená a rázna dáma, ktorá sa mi predstaví ako rehabilitačná sestra. Tak! A budeme spolu cvičiť, bicyklovať a pokúsime sa vás postaviť na nohy dobre? Len prekvapene prikyvujem. Koľko má tá energie! Kiežby som mal z nej aspoň kúsok. Pomyslím si.

V popoludňajších hodinách mám návštevu. Dcéra za pomoci sanitárov ma vyprosťuje z lôžka a odvážajú ma ako kráľa na nádvorie.

Je krásne. Popíjame kávičku z mojej obľúbenej mašinky na kávu a ja sa kochám zeleňou a sviežosťou stromov. Na smútok akosi zabúdam. Prečo? Nuž, akosi zisťujem, že sa tu netreba ničoho báť. Ľudia sa ku mne správajú ako k človeku a nie ako k odhodenému balíku.

Teším sa na druhý deň. Teším sa na ráno, kedy ma privíta vysoká štíhla pani upratovačka. Vždy po jej odchode z izby mám pocit, akoby vymietla všetko staré a nepotrebné. A nové opäť začína.

Teším sa na sestru, ktorá moje telo vníma ako veľkú mapu, kde opatrne a precízne hľadá tú správnu žilu, aby mohla do nej vpraviť esenciu, ktorá ma údajne drží pri živote. Ale ja viem, že pri živote ma hlavne drží ľudský prístup, na ktorý narážam všade navôkol.

Dnes som akýsi unavený a ubolený. Veľmi precitlivelo znášam každý dotyk na mojom tele. Ako dobre, že sestričky sú citlivé.

Teším sa na vizitu.  Pred jej príchodom vládne v našej izbe zvláštne ticho a očakávanie. Všetci sú v bielom, tmavomodrom alebo bledomodrom oblečku, občas sa mihnú aj tí v zelenom, keď podávajú primárovi rukavice, alebo pripravujú pacienta na primársku prehliadku. Lekár v bielom plášti, pravdepodobne šéf sa ma opýta, ako sa mám a či mám bolesti. Neodpovedám. Nemôžem zo seba vytlačiť ani hlások.

“Ak nemáte bolesti, pokývte hlavou,“ vynájde sa. Prikyvujem. Rozumieme si. Podáva mi ruku a odchádzajú. Hneď mi je lepšie. Ten primár vie, ako si uctiť človeka aj keď je už v roly pacienta.

Občas za mnou chodí taká príjemná pani. Vraj tu pôsobí ako dobrovoľníčka. Podáva mi fľašku s vodou, rozpráva mi, ako je vonku. Vraj tu majú v liečebni aj sociálnu miestnosť a keď dlhšie usedím vo vozíku, pozvú ma tam. O spoločnosť sa okrem socioterapeutky stará aj drobná modrofialová andulka.

Do kostola už nechodím. Nevládzem, som slabý. Som veľmi rád, že ma príde navštíviť kňaz. A možno sa zúčastním v nedeľu  sv. omše, ak mi to zdravotný stav dovolí.

Uvedomujem si jednu veľmi dôležitú vec. Viem, že zdravý už nebudem. Som realista a dobre poznám svoje možnosti. Napriek tomu neupadám do skepsy a depresie.  Viem, že som sa ocitol na mieste, kde sa cítim stále človekom a nie som sám!

• – –

 Zovšadiaľ počúvame, ako naše zdravotníctvo pokrivkáva. Ako na pacienta nieto peňazí ani času.

Celú spoločnosť ani zdravotnícky systém zmeniť nemôžeme. Koho môžeme zmeniť, sme len my sami.

Každá jedna pozícia v ktorej sa nachádzame, či už sme upratovačom, pracovníkom kuchyne, údržbárom, sanitárom, sestrou, lekárom, administratívnym pracovníkom, riaditeľom alebo dobrovoľníkom, je nesmierne dôležitá. Každá jedna je významná pre fungovanie zariadenia ako celku.  Liečebňa, nemocnica či dom seniorov by bez jednotlivých pozícií, existovať nemohla.

Aj keď nemôžme pre pacientov urobiť vždy všetko podľa ich očakávaní,  jedno urobiť môžme.

Udržať seba vždy v trpezlivosti a  psychickej pohode pri práci  s pacientom a snažiť sa mu vyhovieť do tej miery, aby odchádzal od nás s dobrým pocitom a spokojný. 

Ďakujem za prečítanie.           

Zuzana Balašovová Donátová