V malej dedinke blízko Trenčína som navštívil útlu žienku,  pani Katarínu Čačkovú

V malej dedinke blízko Trenčína som navštívil útlu žienku,  pani Katarínu Čačkovú.

A veru opäť som ju nenašiel inak, ako pri vyšívaní. Táto vzácna osôbka mi počas mojej návštevy vliala do života opäť veľkú nádej, že kroje a ľudové tradície majú svojich pokračovateľov. Malých, nenápadných, no o to vzácnejších lokálpatriotov, ktorí s obrovskou láskou odovzdávajú bohatstvo zvykov, tradícií a obyčají ďalej. Ďalším generáciám, aby toto dedičstvo ostalo uchované… Píše Martin Habánek.

Ale pekne po poriadku…

Pani Katka Čačková, dnes už 78 ročná žienka, nepochádza priamo z Opatovej, ale z blízkej dedinky Kubrá.  Do Opatovej sa vydala pred šesťdesiatimi rokmi a vychovala 4 deti. Mala šesť súrodencov,  žijú už iba traja.  Vo veľkej chalupe so záhradou býva úplne sama, syna pochovala pred 10 rokmi. Ostatné tri dcéry ju, samozrejme, chodia navštevovať.

Charakteristickým znakom životom skúšanej ženy je padnutá jedna strana tváre po opakovaných zápaloch trojklanného nervu. Žiaľ, napraviť sa to už nedalo, prichádzalo skôr postupné zhoršovanie.  Okrem tváre a krívania, si človek nevšimne žiaden iný hendikep. Kiežby som aj ja mal v jej rokoch takú veselú a dobrú myseľ, pamäť na všetky zážitky, výšivky, a, samozrejme, ako teta Katarínka vraví,  aj na somariny.

Ako ste sa dostali k ručným prácam, tkaniu, vyšívaniu?

Vyrastala som v hospodárskej rodine, bolo potrebné veľa robiť. Babka s mamou vedeli krásne vyšívať aj tkať, nuž mňa to bavilo, tak som sa po nociach učila. Robili aj krásne krojované bábiky, tak som čo- to pochytila aj ja. A baví ma to doteraz. Ako dieťa som bola v kúte našej malej kuchyne a keď prišli mame pomáhať ženy tkať, dôkladne som všetko pozorovala. Kroje som nosievala už od nejakých šiestich rokov. Najmä na svadby, či oslavy, to ma veľmi bavilo. Nebolo peňazí, takže obliecť si kroj bola pre mňa výsada a sviatok.

Kedy a ako ste sa dostali k zbieraniu krojov?

Keď som sa vydala, zdedila som po mame pár, pre mňa vzácnych kúskov, ktoré ona už nenosili. Keď som mala vlastnú rodinu, tak som sa so svojimi 4 deťmi dala odfotiť v kroji.  No a keď sa ženy začali obliekať po pansky, podonášali mi zopár kúskov. Aj rukávce, aj spodnice, aj sukne, zástere.  Žiaľ, srdce ma bolí, lebo mnohé kroje skončili v kontajneroch.

Ako vzniká košeľa či lajblík?

V Kubrej zomrel jeden pán, čo vyšíval lajblíky, nuž som išla za jeho ženou a požičala som si strihy od nej aj šablóny. Niečo už vyšijem voľnou rukou, nemusím si predkresľovať.  Moja babka vedeli dobre „snuvať“ a vyšívať na košeliach aj na plachtách. Vyšívanie som pochytila opäť od mamy a babky no a dievky  sme jedna od druhej odpozerali, ktorá si čo vyšila. Už to tak nejde, ako mi to išlo, aj vek, ruka… aj oči…  Ale veď niekedy sa dá.

Zoberie sa posteľná obyčajná plachta plátnová. Moja dobrá suseda, pani Hromádková, je krajčírka, podľa strihov mi zošije čo potrebujem -či už strih na lajblíky, či košele a ja vyšijem na rukávy aj na obojky – okolo krku. Už nevládzem šiť na mašine.  A potom ja už podošívam, čo treba..

Koľko lajblíkov a koľko košieľ ste už vyšili  a ako dlho trvá vyšitie jedného?

Košieľ asi okolo 20 a lajblíkov okolo 40. Vyšije sa to rýchlo, len keď to chce človek zviazať na rukávoch a urobiť to poriadne, to by musel na jeden rukáv robiť od rána do večera. Ale to sa nedá, nemôže človek do toho stále hľadieť. A lajblík? Lajblík ten dobré dva mesiace vyšívam.

Čo je najťažšie vyšívať na lajblíku? Viem, že to už máte v rukách a v oku, ale čo je také zložité?

Pre mňa to už teraz nič nie je. Skôr  to bol problém, lebo som nevedela, ako  mám začať. Ale teraz mi to už ide dosť dobre. Len to sa nedá tak povedať. Podľa toho, ako sa cítite zdravotne. Keby som sedela od rána do večera pri tom, bolo by to iné. Ale to sa naozaj nedá. To máte všelijaké nitky a musíte si to vymeriavať, aby ste si to pekne spravili, aby to sedelo, aby to nebolo len tak.

Sedím na stoličke a hneď na ďalšej je rozložený starý, staručičký lajblík. Vzorový. Zub času sa síce podpísal na vnútornej strane, no napriek tomu je krásny.  Hrubé podšité súkno, tvrdé ako doba, kedy obliekať kroj nebolo len „in“ ako dnes. Kedy obliecť kroj bol sviatok, radosť, hrdosť. Na svoje rodné korene, obec a históriu.

Nedávno ste robili v dedine ukážky opatovskej svadby. Okrem toho, že ste pomáhali s obliekaním takmer celej dediny, poskytli ste i odev pre nevestu.  Partu, ktorú ste sama vyšili, aj bielu zástera a „odevo“.

Áno, snažili sme sa vrátiť pár rokov dozadu… keď sa ešte v krojoch vydávali ženy. Odevo mám zdedené po svojej mame. Voľakedy chodili pltníci, čo predávali čipky. To sa spolu pozošívalo… A to odevo nosila nevesta na svadbu.

V čom sa líši pracovný kroj od sviatočného?

Muži nosili súkenné nohavice, alebo čierne. Košeľa a lajblík, širáček. Na robotný deň nosili „tusté“ gace a bagandže. Ženy mali samozrejme pracovný odev a na nedeľu a sviatok bohato vyšívané obojky a rukávce, zástery a podobne.

Čo uskladňovanie, skladanie odevov?

Babka, keď prišli v nedeľu z kostola, hneď ma zavolali, aby som išla pomáhať sklady robiť. Prestrelo sa na stôl , nariasenú sukňu sme prikladali aj knihami, aj čímkoľvek, aby sa to nerozchodilo, aby to pekne držalo. Nakoniec  si to babka pozvíjali a opatrili. Prv boli truhlice na uskladnenie, neskôr sa to ukladalo do skrine.

Ako sa obnovila tradícia nosenia krojov v Opatovej?

Raz sme upratovali kostol a prišiel pán kaplán, že aké by to bolo krásne, keby sme šli na hody do kostola v krojoch. Že u nich to býva zvykom. Ej veru, mne nebolo treba dvakrát hovoriť, nuž sme sa  poobliekali, a veru, dosť sa nás našlo. No a terajší pán farár opäť vyzdvihol krásu krojov, takže vždy, keď je nejaká príležitosť veru radi ideme. Mať predsa kroj na sebe je nielen výsada, no najmä veľká vzácnosť.

Prechádzam očami po izbe. Mám pocit, akoby tu čas ubiehal tak inak. Krásne bábiky odeté v krojoch, s partami na hlavách, starostlivo uskladnené tak, aby sa im nič nestalo. Teta Katarína sedí na stoličke, na stole rozložené rozvyšívané obojky košieľ. Ako rád sedávam u starých ľudí. Zabudnem na dianie okolitého sveta, na zhon, ktorý je všade. Zahľadím sa na zrobené ruky, ktoré vo svojej tvrdosti nesú toľko lásky.

Čo by ste odkázali ďalším generáciám?

Aby nezanedbávali tieto kroje. Aby sa snažili ich nosiť. Veď ja keď budem môcť, ja pomôžem, naučím.  Nech si zadovážia. Keby bolo aj viac takých ľudí. Ja by som ich k tomu povzbudila.

A ľudský odkaz?

Želám si, aby boli ľudia viac spolu, aby sa nestránili jeden od druhého. Ako bolo dobre, keď dedina bola spolu. Posedelo sa, porozprávalo…  teraz sa každý uzavrie, pozamyká. Nie je to dobré. Voľakedy sa na priedomí sedávalo, ľudia boli milší k sebe. Každý sa len za bohatstvom ženie. Závidí sa. Ja by som bola rada, keby jeden s druhým viac držali.

Čo dedina, to iný kroj. Čo chalupa, to iný zvyk, no jedno je spoločné. Láska. Láska ku krojom a k ľudovým tradíciám. Tá ešte na Slovensku žije. Mnohokrát zbastardené moderné prvky nepasujúce do tradičnosti. Ale ešte sú tu oni- starí ľudia, celebrity, o ktorých vie iba málokto. Nositelia tradícií, živé studnice múdrostí. Zrobení, šťastní. Po potulkách Slovenskom ich stretávam. S pokorou vchádzam do ich príbytkov, tajne utieram slzy pri pohľade na to, ako by mi dali aj to posledné, čo majú…

Tak, ako som stretol túto ďalšiu vzácnu pani.

Teta Katarína pospomína staré piesne, modlitby, povedačky. Opäť som malý chlapec, ktorý počúva detské riekanky, opäť túžim sadnúť si a hrať sa s dreveným koníkom.  Takým… nevyšmirgľovaným,  nenalakovaným. .. Takého mi vystrúhal kedysi starý otec z dreva.  Opäť spomínam na jeho mozoľnaté ruky. Tie isté mozole vidím aj na rukách tety Kataríny… A zrazu si táto krívajúca žena pokľakne a zo spodnej zásuvky skrine vytiahne zásteru. Najstaršiu, akú má. Sklady nariasené – div nie podľa pravítka, opatrená medzi ostatnými vzácnosťami… A o  chvíľku je na stole kompletný ženský kroj…

A ja vytiahnem objektív, snažím sa zachytiť tú krásu… Takú, aká je. Neprikrášlená, presná, ako sa to nosilo kedysi…

Túžim vám ju priniesť takú, akú som ju ja dostal počas mojej návštevy. Nefalšovanú, spojenú so zážitkami. Takými, ktoré hrejú pri srdci. Tak, ako pocit byť milovaný.  A ja som milovaný, pretože láska k folklóru a k ľudovým tradíciám a odevu si ma našla…

Rozhovor pripravil: Martin Habánek

Spolupracovala: Lubka Lišková a Monika Macháčková