Sme dobrí a máme „všetko“ zvládnuté? Čo však, ak zistíme, že to, čo môžeme ešte zvládnuť, je nekonečné…

Ak sme dospeli k záveru, že sme dobrí a máme „všetko“ zvládnuté, s prekvapením zistíme, že to, čo môžeme ešte zvládnuť, je nekonečné.

Je krásny letný podvečer. Na pleciach zaveseným cestovným  batohom kráčam ulicou k rodičovskému domu. Je postavený ako dvojdom, v ktorom žili dve rodiny a delil ich len betónový múr.

Susedia z dvojdomu zostarli a svoje posledné chvíle života prežívajú v domove seniorov. Môj otec sa „vzdialil do večnosti“ a v dome zostala iba mama. Osemdesiatročná mamka so svojimi radosťami, starosťami i spomienkami. So spomienkami na všetkých, ktorí tam žili a miesto opustili.

Nádvorie pred  vstupom do domu zariadené aj vonkajším stolom so stoličkami, takže prisadnúť  si môže hocikto z okoloidúcich, kráčajúcich uličkou.

A nielenže môžu. Oni si aj prisadnú. Mama nie je sama a spoločné debaty za stolom na priedomí sa opakujú čoraz častejšie…

Raz príde Anka, Zitka, alebo Elenka, inokedy sa pristaví Jozef, Mirko alebo Ján. So všetkými si má čo povedať, posťažovať sa, ale aj potešiť či si odovzdať cenné rady týkajúce sa praktického života.

Uvedomujem si ako sme my, ľudia, tvory sociálne.

Ako je dôležité nadväzovať komunikáciu, položiť  otázku aj keď len hocakú. Pocítite, že nie ste sami a môžete vnímať ako prebiehajúce udalosti života vníma aj ten druhý.

Sused, kolega, známy, alebo okoloidúci. Jednoducho človek.

Je podvečer. Sedíme s mamkou na priedomí a pri vlažnej kávičke a troške „frndžalice“ sa rozprávame. Vtom sa oproti z kopca valí sused Števko a jeho veľký pes. Pes nie v jeho vlastníctve, ale pán Števko chodí pravidelne na prechádzky so susedovým psíkom.

Pristaví sa. Podávam chlpatému krásavcovi misku s vodou, pretože jeho dlhý jazyk vykazuje známky smädu. Števko poďakuje za vodu, pohladí psa a hlasným prejavom skonštatuje:

„Chlpáč Maxo ma ešte drží pri živote.“

Rozumiem mu. Jeho chlpatý kamarát ho motivuje kráčať, pohybovať sa a komunikovať s okolím. Lebo inak by možno doma trúchlil za svojim synom, ktorého pred časom stratil.

Osud píše rôzne príbehy a nie sú to iba komédie či romantické novely končiace sa sladkým happy -endom. Ale, to vieme všetci a každý z nás prežíva ten svoj príbeh. Alebo ho aj pomyslenou ceruzkou kreslí?  Nuž, to je už filozofická otázka…

Zamýšľam sa.

Ako tráviť svoj čas, ako vyplniť deň, keď dosiahneme podľa štatistických tabuliek vek seniora a zostaneme doma? Čomu sa otvoríme, akej činnosti, keď už odrazu nikam nemusíme?

Zdroj : Pinterest

Na mieste, kde žije moja mama sú mnohí seniori vášniví záhradkári.

Už chápem ako je táto činnosť prospešná nielen pre fyzickú ale aj psychickú kondíciu človeka. Záhradkári majú stále o čom debatovať. Začínajú témou o počasí a končia metódami a fintami ako udržať zeleninu, ovocie čo najkvalitnejšími.

Vo veľkomeste som sa stretla s dámami – seniorkami, ktoré sa rozhodli študovať na Univerzite tretieho veku a okrem toho chodievali dobrovoľne pomáhať do domova seniorov. Ponúkali svoj spev, prednášky z ciest a podobne.

Myslím si, že každý človek si modeluje svoj deň podľa vlastnej vôle, schopnosti a fyzickej či psychickej kondície.

Teší ma pocit, že súčasná generácia seniorov, ako je aj moja mama a jej skvelí susedia sa ešte dokážu:

• Porozprávať vonku na priedomí bez toho aby v kuse hľadeli do telefónnych obrazoviek.
• Nájdu si čas na rozhovory, na drobnú pomoc si navzájom.
• Dokážu sedieť vonku na lavičkách a pritom sa necítiť trápne
• Nakupujú a nesú si svoj nákup v košíkoch obyčajných bicyklov
• Upečú koláč a podelia sa s ostatnými
• Vyvenčia susedovho psíka keď vedia, že on už nevládze.
• Podelia sa o úrodu, ktorú sami dopestovali.

Teší ma pocit, že nevymizol ešte súcit, empatia a tolerancia medzi ľuďmi…

Ale, je dôležité ju pestovať od útleho detstva, nemyslíte?

…

K rozjímaniu o živote ako takom ma inšpirovala práca v prostredí starších ľudí v domovoch seniorov.

Počas stretávania sa s chorobou a smrťou človeka som začala uvažovať o drobnostiach a daroch života trochu inak. Trochu inak o úsmeve, o hneve a sebahodnote. Trochu inak o láske, starobe či zmysle našej cesty.
Vo svojich úvahách rozmýšľam “nahlas” pre pobavenie i zamyslenie vo forme krátkych myšlienok, úvah a postrehov z reálneho života. Môžeme sa spolu zasmiať, vcítiť a zamyslieť.

Ak sme dospeli k záveru, že sme dobrí a máme „všetko“ zvládnuté, s prekvapením zistíme, že to, čo môžeme ešte zvládnuť, je nekonečné.

Mnohé krátke úvahy, postrehy i zamyslenia som zozbierala  do knižky s názvom ČO VY NA TO?

V prípade záujmu nájdete tu:  https://elist.sk/kniha/co-vy-na-to/

Zuzana Balašovová Donátová