Sny sa nám môžu občas nielen snívať, ale byť zároveň aj skutočnosťou. A občas prekvapíte aj samého seba…

Sny sa nám môžu nielen snívať. Keď si plníš sny, keď prekvapíš ešte aj samu seba

A takto nejako som dokázala, tuším, prekvapiť samu seba. Neplánovane, nenásilne, nevtieravo, nesebecky, neprogramovo. Jedného dňa, možno z nedostatku inej povolenej zábavy v dobe kovidovej, možno riadením vesmíru, rozhodla som sa namaľovať obraz. Vrátila som sa podvedome do detstva, kedy som veľmi rada kreslila, maľovala, písala ozdobným písmom do školských kroník. Maliarske plátno mi akoby samo skočilo do ruky. Začala som sa hrať s farbami, hľadala som tvary kvetov, vesmíru… „rozmaľovala“ som sa skoro až v nejakom abstraktne zápalovom procese.

Dodnes ma to neopustilo a baví ma stále viac objavovať svoju dušu, nachádzať seba, spoznávať seba.

Nič nerobím nasilu, nechávam sa viesť pocitmi, náladou a hudbou, ktorú práve počúvam. Farbami vydávam von zo seba veci zažité. Hovorí sa, že to, čo je pre nás dobré, prichádza ľahko, jednoducho, úplne znenazdajky, a mne sa to takto deje. Som vďačná za tento nález svojho ja. Došlo to až tak ďaleko, že som na prelome novembra a decembra tohto roku mala svoju prvú výstavu, otvorenú vernisážou v Dome kultúry v Sliači, krásnom kúpeľnom meste, v ktorom už nejakých tých pár rôčkov žijem.

Keď mi Renátka Šeniglová, riaditeľka Mestského kultúrneho strediska Sliač, navrhla urobiť výstavu mojich obrazov, bola som trošku prekvapená. Ja? Vystavovať? Potom som si povedala, no veď napokon prečo nie. A tak som sa pustila do toho. Vybrala som z mojej tvorby a vystavila tridsať obrazov. Toľko maliarskych stojanov bolo k dispozícii…, síce tých stojanov bolo popravde dvadsať, potisli sa aj dva menšie obrazy na jeden.

Vernisáž sa ľuďom páčila, bolo nás tam takmer šesťdesiat.

Priateľov, dobrých kamarátov, príbuzných, ľudí mne známych aj neznámych, bývalých aj súčasných kolegov z práce, kúpeľných hostí. Myslím si, že šesťdesiat je fakt pekné číslo. Veľmi milá bola osobná účasť pani primátorky a prednostu Mestského úradu Sliač.

Kurátor výstavy, známy a vynikajúci spisovateľ a básnik Ondrej Kalamár výstavu otvoril, pripojil viacero svojich vtipných aforizmov, a tiež, s humorom jemu vlastným, zacitoval zo svojej tvorby. Moji kamaráti, speváčka Terezka Králiková s klaviristom Ľubkom Richterom prispeli k skvelej atmosfére svojím ako vždy excelentným umeleckým výkonom. Potlesk hostí bolo počuť hádam až k rieke Hron.

Pri príjemných debatkách s ľuďmi, ktorí na vernisáž prišli, som sa dozvedala, že moje obrazy sa páčia. Rozhovory o tom, kto v ktorom obraze čo vidí, čo cíti, ako kto vníma farebnosť, ma presvedčili o tom, že ľudia sú citliví, vnímaví a nežní a majú radi umenie. Len toho možno máme „naložené“ toľko, že väčšinou nestíhame ísť cez všetky tie naše povinnosti k nadstavbe.

Počas trvania výstavy mi návštevníci vpísali do Pamätnej knihy mnoho milých, podnetných a aj veľmi vtipných komentárov. To si úprimne cením. No a dokonca mi ju návštevníci pokrstili červeným vínom, čo bolo úplne najsamsuper. Veď, ako by možno Ondro Kalamár povedal, víno vraj šťastie prináša a aj hory prenáša. Mne osobne sa zdá, že som svoju horu radostne zdolala.

A prečo vlastne názov výstavy „Ľubica v krajine zázrakov“? Tak to už teraz asi tušíte.

Aj takéto sny sa nám môžu občas nielen snívať, ale byť zároveň aj skutočnosťou.

Ľubica Časnochová, e. a.

WWW.LB-ART.EU

Korektúry: Katarína Málková

 

 

Opustil zabehnutý systém. Okolie mu nerozumelo…

Pozrite si príbeh Tomáša Lukavca, ktorý vysvetľuje, ako sa vzdať zabehnutých vzorcov. A ako začať žiť vo vlastnej pravdivosti…