Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Moja babička mi spomínala, že sa vždy tešila, že keď bude na dôchodku, bude konečne vyšívať. Veľa vyšívať. Bez obmedzenia a bez náhlenia. Celé dni. No a potom prišla do dôchodku a mala také zničené oči a reumou skrútené ruky, že necítila ihlu v ruke. A tak bolo po vyšívaní. Nevyšila už ani steh.
Namiesto vyšívania začala písať. Najskôr len tak opatrne, ale potom sa do toho naozaj zahryzla. Máme po nej dva husto popísané zošity príhod z detstva, o jej rodičoch a dievockých rokoch, ale aj jeden zošit poznámok, čo sa ešte chystala napísať.
Nedávno som viac-menej náhodou zistila, že môj syn celkom dobre píše. Začala som mu prehovárať do duše, že nech nenecháva svoj talent len tak ležať ladom a píše viac a odpovedal mi vetou, ktorú som ja už aspoň štyri roky používala, ako dobrú výhovorku, prečo nepíšem: „Ja by som aj písal, ale nemám kam.“ (Mňa z tohto beznádejného stavu zachránilo 40+ (a Martina Valachová, ktorá ma nenechá lenivieť), ale Oliver má 16, tak to je na 40+ priskoro!
Rozmýšľali sme pri večeri nahlas, kam a o čom by tak mohol písať, v zložení Oliver, moja mama a ja. A mama ma zrazu rázne prerušila:
„Ale, čo ho nútiš, keby chcel písať, tak by písal, to by mal také to autorské pnutie.“
Tam niekde debata skončila a mne myšlienka na pnutie nechcela vyjsť z hlavy. Ležala tam a ležala, ešte na druhý deň sa tam rozvaľovala.
A vtedy som si uvedomila strašnú vec!
Veď ja NEMÁM AUTORSKÉ PNUTIE! A čakám naňho márne už asi dvadsať rokov! A stále nič!
No ale pnutie – nepnutie, aj tak píšem. Mám silné pnutie v iných oblastiach života, ktoré síce s písaním súvisia, ale nie priamo. Ja totiž keď stretnem niekoho, kto začína písať a nevie, ako na to, vtedy zacítim silné pnutie pomôcť mu. Toto pnutie je niekedy také silné, že ide moje vlastné písanie celkom bokom. No ale rozkážte pnutiu! Pnutiu sa predsa nedá rozkázať!
No a keďže pri písaní nemám pnutie, musím sa do neho donútiť. Tak ako sa niekto núti do cvičenia, aby bol štíhly do plaviek, ja tento druh sebadisciplíny a sebamotivácie používam, keď píšem. A keď začnem, proste to už ide. Ako keď si začínajúci bežec obuje tenisky a voľným krokom vyjde z domu. Chce sa mu, či nechce, po chvíli už beží a o nejaký čas ho už zalievajú hormóny šťastia.
Moje najobľúbenejšie pravidlo, ktoré učím na mojich workshopoch o písaní, je toto základné pravidlo o písaní: Existuje len jedno pravidlo a to pravidlo znie, že žiadne pravidlá neexistujú.
Či už ide o písanie alebo o akúkoľvek inú umeleckú tvorbu, či sa musíte nútiť sadať k svojej tvorbe, alebo máte pnutie, či nebodaj flow, robte to! Nič to totiž nehovorí o vašom talente, kvalite vašej tvorby, alebo kvalite vás samých. Nenechajte si nikým nahovoriť, že ak vám niečo k vlastnej tvorbe chýba, či už je to správny vek, čas, nástroje alebo čokoľvek iné, čo niekto iný považuje za dôležité, že tvoriť nemôžete. Môžete! Každý z nás je jedinečný exemplár. Pracujte, tvorte, vzdelávajte sa a ak si neviete rady, požiadajte niekoho o radu. Ja som napríklad po mnohých rokoch zotrela prach z plechovej škatuľky, v ktorej mám odložené akvarelové farby, prihlásila som sa na kurz akvarelovej maľby a mala som z toho neuveriteľnú radosť. Nielenže som prekonala svoj strach maľovať (a zistila som, že akvarel je pre trpezlivých, ach, ťažká vec!), ale už len keď myslím na maľovanie a študujem si informácie k nemu, zalieva ma neskutočná radosť! Lektorka kurzu a moja kamarátka Katka Sujová Kalmanová si ma vzala pod krídla a rovno mi dala domácu úlohu: namaľovať rozprávkovú postavu, ktorú nosím už dvadsať rokov v hlave! To je výzva, z ktorej sa mi chvejú prsty, ale zároveň sa teším ako blcha!
Aké nepoužívané talenty máte v sebe vy? A splnenie akých snov ste si odložili na dôchodok? Sfúknite z tých snov prach. Možno čakáte na niečo, čo nikdy nepríde. A vtedy je ten najsprávnejší okamih na ich uskutočnenie práve dnes!
