Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Odkedy píšem pre magazín 40+, vždy, keď posielam nový článok mojej mame, pýta sa ma:
„Už si konečne napísala o tých kačkách?“
„Nie, o kačkách budem písať inokedy. Na deň matiek napríklad.“
A keďže dnes konečne JE Deň matiek, tak nielen pre moju mamu, ale pre vás všetkých, tu je najobľúbenejší príbeh mojej mamy z nášho dvora.
Bola to naša prvá jar na dedine.
Mali sme niekoľko kačiek rôznych druhov. Pižmový káčer Ešton (podľa herca Ashtona Kutchera) mal dve kačičky: Demi a Milu. Keďže pižmové kačice vedia lietať, tieto naše dve kačičky sa raz – dvakrát denne rady vybrali na prechádzku k susedom.
Preleteli plot a potom bok po boku pomaly, hojdavým kačacím krokom, s perovými spodničkami ako dámy v krinolínach, Demi čierno-biela a Mila hnedo-biela, prešli k štvrtej susede od nás, skontrolovali, čo vyhodila na kompost a zase sa tým elegantným krokom vrátili domov.
Jar pokročila…
Kačičky si vytvorili hniezdo, vystlali ho vlastným páperím a do hniezda naznášali vajíčka.
Jedného dňa si na vajíčka sadla Demi. Udatne ich strážila a zohrievala. (Mila sa v tom čase stratila a my sme dlho verili, že si len niekde, na tajnom mieste, spravila hniezdo a jedného dňa sa vráti s malými kačičkami. No ale nevrátila sa.
Podľa všetkého ju niekto na jej potulkách k susedom zjedol.) Pižmovému káčatku to trvá dlhých 35 dní (napríklad kuriatku iba 21), kým sa vo vajíčku vyvinie a vykľuje sa von. A Demi sedela a sedela, sedela už viac ako 35 dní a z jej vajíčok sa nič nevyvinulo.
Ešton sa príliš nepochlapil a nič z toho nebolo. Trochu z toho bola na nervy, bola hašterivejšia, ako inokedy, ale zniesla si novú várku vajíčok a zase si sadla.
Medzičasom si pod kolesom akéhosi vraku na dvore spravila hniezdo aj iná kačica.
Bola to kríženka divokej kačice a ruánskej, predstavte si hnedú divokú kačicu, len táto naša je o niečo viac plavá. A keďže sme nečakali, že sa rozhodne aj ona stať matkou a keďže svoje vajíčka tiež tak urputne bránila, dali sme jej meno Mama.
Báli sme sa, aby ju tam nezavetril nejaký predátor, alebo počas jej neprítomnosti nevyjedli vajíčka naše psy, ale Mama to zvládla a po necelom mesiaci (kačičkám jej typu stačí 28 dní) spod auta hrdo vypochodovala aj so svojimi dvanástimi káčatkami.
Neviem, či ste to niekedy videli, ale káčatká kráčajú za svojou mamou v jednom rade, ako takí škôlkari. Ak sa nejaký zabudne a zaostane za ostatnými, splašene začne pobiehať a pišťať a mama sa poňho vráti, ohlási sa mu a zase sú šťastne všetci spolu.
Po týždni sa Demi vyliahli dve káčatká a ona ich hrdo vyviedla na dvor.
Jedno kráčalo pri nej, bolo rýchle, vrtké, ale to druhé ledva chodilo. Hneď mi bolo jasné, že z neho veľa nebude. Demine káčatká sa pridali k škôlkarom na dvore, boli síce menšie a mladšie, ale snažili sa ich stále dobiehať. A tak vpredu kráčala Mama, za ňou šík káčatiek a na konci radu išla Demi.
Na druhý deň sa slabšie Demine káčatko už nezobudilo. A na tretí deň už nevyšlo ani to vrtkejšie. Bolo mi Demi naozaj ľúto, odsedela si poctivo dva turnusy a nič z toho. Bála som sa, ako to bude prežívať, či nebude zase dorážať do ostatných zvierat na dvore.
Ale Demi vyšla a zaradila sa na koniec radu škôlkarov, ako to robila aj posledné dni. A Mama ju neodháňala, starali sa o káčatká spolu.
Veľkou výhodou bolo, že Demi vedela lietať, pretože keď káčatká preliezli cez oká v plote a ocitli sa v kozom výbehu, Mama sa za nimi dostať nevedela a iba v strese pobiehala okolo plota. Vtedy Demi plot preletela a dozrela na káčatká vo výbehu, aby sa im nič nestalo.
A tak obidve kačacie mamy vychovali kŕdeľ káčatiek a mali ich rovnako radi, nezáležalo, či boli ich pravé mamy, alebo iba náhradné.
Moja babička vychovávala svojho najstaršieho syna, akoby bol jej vlastný, aby nikdy necítil, že v skutočnosti nie je jeho pravá mama, ale macocha.
V našej rodine máme mamy, staré mamy, ale máme aj druhé mamy, ľudovo povedané macochy. A máme ich všetky radi.
Môj syn napísal do referátu do školy: „Moja mama hovorí, že sa naša rodina nerozpadá, ale rozrastá. A ja vnímam ako svoju rodinu každého, kto mňa berie ako svoju rodinu.“
A tak či naozaj alebo len na diaľku, objímte svoju mamu, starú mamu, aj druhú mamu.
Deň matiek je síce komerčný sviatok, ale je to pekná príležitosť povedať, čo máte v srdci a nehanbiť sa za to.
Soňa Borušovičová, autorka a literárna koučka
Foto: Gabriela Teplická
