Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Vnímam ZNAMENIA, ktoré mi ponúka samotný ŽIVOT. Viac ako pred rokom, v jedno skoré ráno, keď som sa ako zvyčajne ponáhľala do práce, v jednom momente sa z bočnej cesty vyrútilo auto rovno predo mňa a ja napriek všetkej snahe brzdiť o dušu som sa ocitla asi centimeter od neho. Auto predo mnou ma spomalilo a vliekli sme sa mestom asi tridsiatkou.
Otrasená z toho, čo všetko sa mohlo stať, som si uvedomila, že ten človek v aute predo mnou je dar. Ukázal mi, že sa v skutočnosti nemám kam ponáhľať. Súznelo to s tým, keď mi v práci niekto povedal, že som tak zapálená pre pracovný proces, akoby som bola napojená na atómovú elektráreň. No nevzala som si to hneď k srdcu.
Až v lete minulého roku ma spomalil môj ZHORŠENÝ ZDRAVOTNÝ STAV.
Pochopila som, že udalosť, ktorá sa mi stala predtým, bol zdvihnutý prst, čo ma podnietilo aktívne pracovať na mojej vnútornej zmene. No nestačilo. Na jeseň prišla operácia, po ktorej mi lekár povedal: „Ste zdravá“. A tak prišlo k uvedomeniu, prečo nestačilo prvé znamenie a muselo prísť úplné zastavenie v podobe nemocničného lôžka, ktoré mi dalo priestor pochopiť, ČO ŽIVOT ODO MŇA CHCE.
Vnímam mnohonásobné ZRÝCHLENIE ŽIVOTNÉHO TEMPA za posledné roky. V kancelárii, kde som pred dvadsiatimi rokmi začínala, mal iba jeden človek e-mail. Postupne sme ho mali všetci a pred pár rokmi som dosiahla môj absolútny vrchol – prečítať a vybaviť osemdesiat až sto mailov denne. Vidím kolegov na porade, ktorí stihnú počas hodinovej porady vybaviť viac vecí – počúvať, čo sa hovorí, aj odpisovať ľuďom hoc aj z dvoch mobilov naraz. Stále si kontrolujeme mobil, či nám niekto volal alebo napísal a máme potrebu na každý podnet reagovať.
Kam sa to vlastne ponáhľame?
Naozaj toto po nás vyžadujú v práci ? Kto na nás vyvíja tlak a prečo to dopustíme ? Aké strachy nás živia, ak nestihneme to alebo ono ? Čoho sa bojíme ? Že nás niekto dobehne, predbehne a bude lepší ako my a tak prídeme o nejakú príležitosť ? Že prídeme o prácu, ak neurobíme všetko ešte rýchlejšie ako vieme alebo že prídeme o priateľov, ak neodpovieme na všetky správy, ktoré dostaneme?
Že už nebudeme takí obľúbení, ak „nelajkneme“ každý príspevok našich facebookových priateľov a tí nám potom priazeň neoplatia rovnakou mierou ? Je namieste zamyslieť sa, akú tým všetkým vytvárame hodnotu. Akoby sme sa nevedeli ZASTAVIŤ a uvedomiť si PRÍTOMNOSŤ, ktorú žijeme.
Uvedomujem si NÁHLENIE SA ľudí okolo seba aj v osobnom živote. Mnohí aj doteraz spolu komunikovali už iba cez e-mail, chat a facebook a na osobné stretnutia akosi nezostával čas. Vrchol všetkého bolo, keď som v reštaurácii pozorovala trojčlennú rodinu, rodičov s dieťaťom v pubertálnom veku. Objednali si jedlo a všetci traja si vytiahli svoje mobily.
Všimla som si, ako sa mnohým stalo pohodlné na Vianoce či Veľkú noc poslať prevzatý vinš a vybaviť to jednou hromadnou správou. Veď načo sa unúvať… Vytráca sa srdečnosť, láskavosť, autenticita a originalita. Vnímam v tomto smere POVRCHNOSŤ a ĽAHOSTAJNOSŤ vzťahov tejto doby, ktorú žijeme a do ktorej pascí sa vlastnou pohodlnosťou nechávame vtiahnuť. A to všetko na úkor našich rodín, našich partnerov a našich detí, ktorým sa postupne vzďaľujeme.
Takto sa odpájame nielen od našich blízkych, ale hlavne od seba samých, od svojho vnútra.
A teraz máme zrazu to, čo sme chceli, VZDIALENÁ KOMUNIKÁCIA sa stáva pre zachovanie života nevyhnutnou realitou.
Ak sa hlboko zamyslíme, naozaj veľa času venujeme nepodstatným veciam. Mnohí z nás investujú čas do vecí, naháňajú sa za zážitkami a nevedia v pokoji obsedieť na mieste. Obklopujú sa množstvom podnetov alebo mnohými ľuďmi, ale nevedia VYDRŽAŤ s jedným jediným človekom – SO SEBOU SAMÝM. Byť aspoň chvíľu sám, je vraj nuda a ťažké. A čo je smutné, takýto „vzor“ sa často ukazuje aj deťom.
Pred tromi rokmi som bola na konferencii v Českej republike.
Štyri dni SPOMALENIA od štandardného pracovného tempa. Hotová večnosť. Zrazu som mala okrem vzdelávania aj kopu osobného voľna. Už vtedy som vnímala, akoby sa zastavil čas. V rámci voľna som sa vybrala do kníhkupectva. Do ruky mi padla jedna kniha. Už len jej názov je výstižný : „VĚCI, KTERÉ UVIDÍTE, JEN KDYŽ ZPOMALÍTE“ s podtextom „JAK SI ZACHOVAT KLID A BDĚLOU POZORNOST V USPĚCHANÉM SVĚTE“.
A tak ju znovu beriem do ruky a čítam tie inšpiratívne riadky.
Počuli ste už termín SLOW LIFE, čo znamená doslova POMALÝ ŽIVOT? Netreba to chápať ako bezcieľny život tempom slimáka. Pointa je v tom, aby sme sa naučili mať život bohatší tým, že mu pridáme na obsahu a hodnote cestou vzťahu k vlastnému vnímavému konaniu. Aby sme pochopili, že ZÁŽITOK A PÔŽITOK Z TOHO, ČO ROBÍME a ako robíme, je oveľa silnejší, než samotný dôvod alebo cieľ.
Na začiatok skúsme aspoň trochu SPOMALIŤ a veci robiť pokojne, bez zhonu, s radosťou.
Ak sa vzdáme potreby naháňať sa za výsledkami, ak prestaneme orientovať svoju pozornosť výlučne vonkajším smerom, ak sa vzdáme potreby plniť ciele a zdolávať méty, ktoré nám stavajú druhí alebo ktoré veľmi často staviame sami sebe, budeme mať potešenie zo samotnej činnosti a tak môžeme viesť radostný, zdravý a plnohodnotný život.
A práve teraz máme ŽIVOTNÚ PRÍLEŽITOSŤ SPOMALIŤ SA, pretože je to nevyhnutnosť, už sme k tomu donútení. Spomaľme svoju činnosť na minimum, zastavme dobrovoľne všetko, čo sa dá. Inak sa nám stane, že ŽIVOT ZASTAVÍ NÁS.
Už sa to deje. Niektorí sú chorí. Niektorí umierajú. Ale pri liečení samotnom SA MENÍ niečo iné – naša OSOBNOSŤ. Mizne náš ÚSPECH, posúvajú sa naše TERMÍNY, rúcajú sa nám PLÁNY. Mnohým to nestačí a ešte aj počas choroby majú pocit, že niečo strácajú, a to čas, ktorý venujú príprave špeciálnej stravy a úprave svojho režimu. Keď je už zle, zrazu sa uchyľujeme k MODLITBE, MEDITÁCII a k všetkému doteraz nevyskúšanému.
Pretože topiaci sa aj slamky chytá. Spomaľme, kým nás koronavírus úplne nezastaví.
Zrazu odhadzujeme našu ZÁVISLOSŤ NA MATÉRII, sme nútení sa USKROMNIŤ, pretože nemocenské dávky zďaleka nedosahujú výšku nášho bežného príjmu. Zrazu sa zbavujeme ZLOZVYKOV A ZÁVISLOSTÍ, napríklad na špeciálnych jedlách, pochutinách, alkohole či káve. Aj mne sa to stalo, počas choroby som si odvykla piť kávu a vyjedať sladkosti. U niekoho to je dočasné, avšak, kto ma pevné rozhodnutie v sebe živené odhodlaním, tomu môže liečba choroby priniesť trvalý efekt.
Ak je narušená ROVNOVÁHA, príde upozornenie, choroba či udalosť. Liečbou máme možnosť stratiť nielen všetko staré, prežité a pre nás nepotrebné, ale zároveň niečo nové nachádzame. Je to HARMÓNIA STRÁT A NÁLEZOV. Ak svoje straty spočívajúce v uskromnení, chorobe či inom diskomforte pochopíme, prijmeme svoju zodpovednosť a urobíme rozhodnutie, že odteraz chceme žiť inak, zmena príde.
A keď sa už konečne spomalíme, či dokonca zastavíme, rozmýšľajme, ČO MÔŽEME ROBIŤ INAK. Byť láskavejší, úprimný a hlavne pravdivý nielen k druhým, ale tiež k sebe. Prestať zaťažovať túto planétu, správať sa zodpovedne a ekologicky. Zamyslieť sa nad tým, či naozaj musíme jesť toľko mäsa. Ďakovať za to, čo všetko už máme a nesťažovať sa, čo všetko nám chýba. Byť prítomný v každej chvíli a silou myšlienky vedome vytvárať NOVÚ REALITU plnú ZDRAVIA, HOJNOSTI A PROSPERITY pre nás všetkých.
Teraz nastáva LIEČENIE CELEJ SPOLOČNOSTI.
Náš organizmus s vďakou víta tento pokoj, pretože má konečne chvíľku pre seba, pre rodiny ako malé jednotky držiace pevne zomknuté spolu. Ak to bude potrebné, zastavme sa úplne. Liečením v sebe, v rodinách, v našej spoločnosti sa približujeme k svojej podstate a už to znamená hlbokú ZMENU. Držme si palce, priatelia.
povolaním právnička, manažérka a koučka zaoberajúca sa etikoterapiou
Mohlo by vás zaujímať…
Nastavme si zdravý prístup a buďme zodpovední. Iba tak môžeme zastaviť šírenie vírusu.