Veľký rešpekt voči všetkým, ktorí sa o dlhodobo chorých a zomierajúcich starajú. A nielen o telesnú schránku…

Stanislav Rybiansky: Mám veľký rešpekt voči všetkým, ktorí sa o dlhodobo chorých a zomierajúcich starajú… 

Na pracoviskách, kde som pôsobila, som si všímala tiché rozhovory zamestnancov. Väčšinou sme sa všetci v nich zhodli na hodnotení šéfa. Ak boli hodnotenia negatívne, o to viac držali ľudia spolu. Byť spolu proti niekomu. Však to poznáte. Spoločné témy o tom, ako by mohol byť šéf lepší, ústretovejší, empatickejší…

Ale, ako povedal môj kamarát, keby som sa vcítila do kože toho šéfa, možno by som sa na jeho konanie pozrela úplne inak. A hovorí o tom aj známe indiánske príslovie:

„Skôr, než začneš súdiť človeka, prejdi v jeho mokasínach tisíce míľ.“

Odkedy som sa so šéfom, riaditeľom Liečebne pre dlhodobo chorých, stretávala na jednej spoločnej chodbe, ubehlo niekoľko rokov. Dnes pootvorím nakrátko dvere do jeho života.

Pán riaditeľ, prečo ste si vybrali prácu práve v oblasti zdravotníctva? 

Odpoveď je jednoduchá. Odpovedal som na inzerát, kde istá spoločnosť hľadala človeka do manažmentu kúpeľov. A tak som sa na stal riaditeľom kúpeľov v Sklených Tepliciach a po roku som od rovnakej spoločnosti dostal ponuku pracovať pre ich distribučnú spoločnosť a rádiologické pracovisko v Bratislave. V roku 2005 som im pomáhal s rozbehom prevádzky Liečebne Sv. Františka a od roku 2008 do 2014 som bol aj riaditeľom. Dá sa povedať, že som sa k zdravotníctvu dostal ako „slepé kura k zrnu“.

Ako vnímate po čase prácu s dlhodobými a zomierajúcimi pacientmi?

Mám veľký rešpekt voči všetkým, ktorí sa o dlhodobo chorých a zomierajúcich starajú. A tá starostlivosť nespočíva len v liečbe ich telesnej schránky. Je to najmä o odovzdávaní vnútornej energie takýmto pacientom a o odovzdávaní pocitu, že nie sú zbytoční a iba na ťarchu.

V liečebni a hospici ste komunikovali väčšinou s rodinou hospitalizovaného pacienta. Spomínate si na niektorého z pacientov, ktorého príbeh vás citovo zaujal?

Áno, bol som viac konfrontovaný s príbuznými, s ktorými som sa snažil nájsť riešenie v starostlivosti o takýchto pacientov. No spomínam si na jedného pacienta. Volal sa pán Huba. Spomína sa aj vo Vašej knižke, Zuzanka. Chodil vždy „vyštafírovaný“ v obleku do klubovne, ktorá bola vedľa riaditeľstva. A tak sme sa zoznámili, spoznali a vytvoril som si s ním taký špecifický vzťah. Nebolo to vôbec profesionálne, a práve preto ma to veľmi ranilo, keď pán Huba zomrel. Povedal som si, ak sa nechceš zblázniť, drž si väčší odstup. A ja som si odvtedy ten odstup udržal.

V súčasnej dobe pracujete v zariadení, ktoré rieši skôr diagnostiku a intervenčné zákroky v oblasti kardiológie. Využívate vašu skúsenosť z práce v hospici aj dnes?

V KARDIOCENTRE NITRA pracujem od marca 2020. Ako si iste spomínate, začal vtedy aj COVID-19. Hneď od začiatku ma čakalo veľa práce, keďže sme uvádzali do prevádzky aj prístavbu so štyridsiatimi novými lôžkami. Liečebňa mi dala veľa poznania a častokrát sa pristihnem, že svojim kolegom hovorím: „V liečebni sme to robili takto…“ Myslím si, že skúsenosti, ktoré som získal (aj na pracovisku v zdravotnej poisťovni, kde som pôsobil), sú nenahraditeľné a pomáhajú mi ďalej rásť.

Čo by bolo potrebné na zlepšenie situácie v zdravotníctve? Viem, ťažká otázka.

Otázka je jednoduchá, no odpoveď ťažšia. Položím kacírsku otázku: Prečo by sa malo zlepšiť zdravotníctvo? Odpoveď sa črtá jednoduchá – aby sme boli zdraví. A čo robíme sami pre seba, aby sme boli zdraví? Mnohí z nás nič. Veď, keď mi bude zle, lekári mi pomôžu. Hľadáme okamžité skratkovité riešenia. Bolí ma hlava, mám vysoký cholesterol – dám si liek (najlepšie keby bol zadarmo). No zmeniť svoj životný štýl? TO NIE. Naše zdravotníctvo trpí syndrómom socializmu. Všetci majú nárok na všetko a zadarmo. To sa nedá dlhodobo finančne udržať a raz to padne všetkým na hlavu.

Moja rada znie: Začnime u seba – zmena životosprávy, pohyb, pozitívne myslenie.

Máte nejaké nové vízie a ciele vo vašom živote?

Ak by som chcel byť materialistický, tak by som povedal: „Splatiť si hypotéku poslednou splátkou a nie zo životnej poistky“. S manželkou práve dokončujeme náš vysnívaný rodinný dom, vyberáme dlažby, podlahy, farby stien a  tešíme sa spolu na spoločné dielo. Nemám nejaké vysoké ciele a vízie.

Chcem viesť taký život, aby som si raz mohol povedať, že som nebol na tomto svete zbytočne.

S Ing. Stanislavom Rybianskym sa zhovárala Zuzana Balašovová Donátová,

socioterapeutka v liečebni pre dlhodobo chorých a autorka kníh.

Námety na knihy vznikli v prostredí Liečebne Sv. Františka v Bratislave

Úryvok z knihy Za dverami liečebne, vydavateľstvo Elist, r. 2019

Koleso

Počas obednej prestávky v kuchynke náš rozhovor s asistentkou Zuzkou narušili neznáme, vŕzgajúce zvuky, šíriace sa od výťahu hneď za rohom. Šuchot a buchot nám pripomínali tlačenie skrine cez úzke dvere.

Prerušujeme náš rozhovor a zvedavo nazeráme, čo sa deje.

V priestore dverí výťahu je zakliesnený pacient. Koleso jeho vozíka uviazlo v podlažnom otvore. Sám nevstane, preto okamžite hľadáme riešenie. Zavoláme sestru, tá ho za pomoci rehabilitačnej pomôcky zdvihne a vytiahneme vozík, preletí mi myšlienka hlavou.

Zuzka má však iný nápad a stráca sa vo dverách najbližšej kancelárie. Ani sa nenazdám a pristupuje k nám vysoký pán v pekne uhladenej košeli.

„Héj-rup!“ Nadvihne vozík aj s bezradným pacientom a víťazne si oprašuje ruky, kráčajúc naspäť do svojich dverí.

„Veru, chcelo to poriadneho chlapa!“ zvolá vyslobodený pán.

„A dokonca riaditeľa!“ pošepnem polohlasne s potmehúdskym úškrnom v tvári.

„Ten chlap bol riaditeľ?“ začuduje sa a pomaly poháňa kolesá ďalej po chodbe.

Kým naozaj sme, prezradia aj naše činy.

Svoje postrehy z prostredia liečebne a hospicu zachytila v knihách:

Pripravila: Zuzana Balašovová Donátová.

Korektúry: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/